Zvedomenie

Zvedomenie možno znie príliš ezotericky, ale v skutočnosti je to snaha o presný opak. Zvedomenie pre mňa znamená schopnosť vnímať svoje telo a naučiť sa vedome ovládať jednotlivé jeho časti. K ovládaniu tela vedie mnoho ciest. Niektoré sú čisto intuitívne, ale tie by som vo svojom modeli nechal mimo kategóriu zvedomenia, pretože cieľom zvedomenia je získať prenesiteľné zručnosti a schémy učenia sa. Čo všetko si teda pod tým predstavujem? Napríklad:

  • Pochopenie

  • Analýza

  • Zvyšovanie citlivosti

  • Koordinačné učenie sa

  • Improvizácia

Pochopenie

Snaha pochopiť, ako funguje pohyb, čo sa pri ňom deje a aký to má vplyv na celé telo ako celok, je pre mňa už dlho fascinujúca a zdanlivo nekonečná cesta. Pochopenie má samozrejme veľa úrovní a hĺbku, do akej sa ponoríš určuje, koľko času si tomu ochotný/á venovať. Pochopenie je o experimentoch, ale aj o získavaní širokých vedomostí o tom, ako funguje tvoje telo a jednotlivé jeho časti. Ja som k pochopeniu pristúpil z oboch koncov. Vedomostný základ mi dalo tých pár rokov na FTVS, čo som tam vydržal a následné trénerské a pohybové kurzy, ale taký ten skriptový model mi nikdy moc nevyhovoval. Oveľa viac ma to začalo baviť z opačnej strany. Začal som veľa experimentovať a tvoriť si rôzne svoje hypotézy o pohybe a až následne som si ich začal overovať v literatúre a priraďovať im teórie. Práve to hranie sa s praxou mi dalo v mnohých veciach oveľa širší a komplexnejší pohľad na pohyb a následné “tvrdé fakty” boli potom oveľa prijateľnejšie.




Analýza

Ak sa teda ideme baviť o tom, čo pre mňa znamená pochopenie v zmysle techniky, je hľadanie odpovedí na otázky začínajúce na “Ako” a “Prečo”. Nie všetky takéto otázky ťa ale niekam dostanú. Respektíve, sú otázky, na ktoré keď sa zameriaš, tak ťa k výsledku dostanú rýchlejšie. Ako? a prečo? sa totiž často pýtame až keď nám niečo nefunguje, alebo keď je pred nami nejaký problém. Keď ide všetko hladko, tak to len prijímame a ideme ďalej. Pritom práve ten ľahký priebeh ťa vie naučiť najviac z hľadiska pochopenia. Snažiť sa pochopiť problém, na ktorý ešte nevieš odpoveď je totiž podstatne ťažšie, ako rozobrať si do detailov problém, na ktorý už odpoveď poznáš. Tie dielčie časti sú veľmi často akýmsi univerzálnym spojítkom medzi rôznymi problémami. Pokiaľ teda nechápem aké zákonitosti sa skrývajú za pohybmi, ktoré viem urobiť, budem sa nové pohyby učiť iba intuitívne. To v praxi znamená pokus-omyl. Pokiaľ ale už poznám určité “univerzálne” pravidlá, viem pristúpiť k novým pohybom aj racionálne. To neznamená, že keď si vyskladám z týchto pravidiel celý nový pohyb, že ho hneď budem vedieť spraviť. Medzi myšlienkou a svalovou prácou funguje komunikácia inak, ako keby sme sa rozprávali medzi sebou my dvaja. Svalu racionálne nevysvetlíš, čo má robiť, tobôž nie celým skupinám svalov, ktoré sa na pohybe účastnia. Niektoré si pri tom pohybe ani neuvedomuješ, lebo majú povedzme len nejakú vedľajšiu, regulačnú úlohu.




Zvyšovanie citlivosti

Práve tu teda musí nastúpiť akási snaha o kvalitnejšiu komunikáciu medzi objednávateľom (mozog) a vykonávateľom (svaly). Keď sa bavíme o kvalitnej komunikácii, tak veľmi veľa princípov platí v našom tele rovnako, ako pri tej medziľudskej a hlavne organizačnej komunikácii. Dám príklad z korporátneho sveta, lebo ten je zložitosťou aspoň trošku príbuzný komplexite ľudského tela. Pomyslená vzdialenosť medzi mozgom a povedzme článkom prstu na nohe je asi taká ako medzi generálnym riaditeľom automobilky a operátorom na výrobnej linke. Nie je efektívne, dokonca ani možné, aby generálny riaditeľ inštruoval každého jedného operátora samostatne. Nie len preto, že by to reálne nestíhal, ale aj preto, že v podstate neovláda do detailov prácu daného operátora. Preto vznikli rôzne divízie, sekcie, útvary, tímy a medzi nimi nejaká hierarchia. Sú navzájom prepojené a komunikujú rôznymi spôsobmi a po určitých komunikačných dráhach. Prepojeniam a popisu jednotlivých dráh a “divízií” nášho mozgu sa venujú celé vedné disciplíny, takže do toho sa nejdeme hlbšie vŕtať, lebo táto úroveň sa len ťažko a veľmi dlhodobo mení a ovplyvňuje a vzhľadom na zlepšovanie techniky nepotrebujeme ísť do takej hĺbky. Dráhy teda budeme pre zjednodušenie brať ako niečo nemenné. Čo meniť ale vieme a o čo by si sa mal/a vedome snažiť je, aké informácie po tých dráhach chodia. Či sú strohé alebo detailné. Keď sa bavíme o zlepšovaní techniky, tak zvyšovanie kvality informácie je to podstatné. Inými slovami, čím viac a čím kvalitnejších informácií mi z pohybových častí príde do mozgu, tým kvalitnejšia a presnejšia môže byť reakcia. Dôkazom je napríklad jemná motorika prstov na rukách. Hmat dokonca dokáže v mnohých smeroch suplovať zrak, čo si ohmatáme, dokážeme si pomerne živo predstaviť, nevidiaci vďaka hmatu dokážu plnohodnotne žiť - čítať, obdivovať výtvarné umenie, pracovať… Vďaka tejto citlivosti sa prirodzene spoliehame viac na ruky, pretože pre dôveru je potrebné mať veľa a kvalitných informácií, čo je opäť univerzálny princíp. Nešpecifické zvyšovanie citlivosti, teda hmatu na chodidlách, bude mať rovnaký efekt. Začneš im viac veriť, a teda ich aj viac zapájať do lezeckého pohybu. A o to nám predsa ide.




Koordinačné učenie sa

V mojom poňatí je to opäť niečo všeobecné a univerzálne. Nejde primárne o svalovú koordináciu konkrétneho pohybu. Ide o spôsob, ako k tej koordinácii dôjde. Túto tému som už v jednom blogu načrtol. Moja hypotéza je, že pokiaľ sa budeš neustále a cielene učiť nové veci, “naučíš sa učiť” oveľa efektívnejšie a rýchlejšie. Tento princíp je esenciálny hlavne pre mladých lezcov, ktorí sú úzkou špecializáciou často postihnutí až neskôr. Čím sme starší, tým viac máme niektoré vzorce učenia zaužívané a tým viac pohybových stereotypov získavame a ťažšie sa nám z nich vystupuje. Tento princíp je teda princípom kvantity a rozmanitosti a jeho podstatou je previesť telo čo najrozmanitejším koordinačným spojením jednotlivých svalov, často pri pohyboch, ktoré s lezením nemajú nič spoločné. Pretože práve takéto náhodné spojenia môžu byť kľúčom k zefektívneniu mnohých lezeckých problémov.




Improvizácia

Výsledkom kvalitného koordinačného učenia sa je schopnosť improvizácie na takej tej automatickej podvedomej pohybovej úrovni. V situácii, kedy nie je jasné jednoznačné riešenie lezeckého problému - napríklad keď sú, na pohľad len náhodne, rozsypané štruktúry na stene bouldrovky. Vtedy často naliezaš bez jasnej predstavy, čo vlastne ideš robiť - ideš improvizovať, prispôsobovať sa pohybom a situáciám v postupnosti ako budú prichádzať. Pri improvizácii je ale dôležitá aj mentálna stránka. Je dôležité byť na ňu pripravený, nenechať sa ňou rozhodiť, nezačať v neistote panikáriť. Toto má presah samozrejme ďaleko za lezeckú techniku, lebo už sa bavíme o lezeckej psychike, ale keďže sú to spojené nádoby, tak je na to dobré myslieť už tu. Učiť sa improvizácii má teda zmysel aj mimo tej pohybovej sféry a pokiaľ sa stane súčasťou iných oblastí života, dokážeš reagovať aj v lezení oveľa flexibilnejšie.




Je veľa nenápadných a hlavne hravých cvičení a aktivít, ktoré sú zábavné a rozvojové zároveň a majú tú výhodu, že ich využitie je pomerne všestranné. Tieto nenápadné cvičenia dokážu vytvoriť veľmi kvalitnú pohybovú bázu, z ktorej sa dá čerpať a obohacovať si nimi svoju lezeckú techniku. Aké konkrétne to sú? Predstavím ti ich už čoskoro. ;)


56 views
  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle

© 2017 by Think Bigger