© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle

Tenerifský debut

Cestovanie na nové miesta skrýva vždy množstvo rizík. Na tie objektívne v zmysle prúserov, nehôd a nešťastných náhod som si už našťastie zvykol a z tých strach nemám. Čoho sa ale neviem ani po rokoch intenzívneho cestovania zbaviť je strach z vysokých očakávaní. Asi nie som sám, kto je nerád sklamaný, ako organizátor tripov si však veľmi beriem k srdcu aj sklamanie všetkých ostatných, tak to mám občas dosť umocnené. Počas upršanej jesene vo Fontáči som to cítil veľmi intenzívne a pred odletom na Tenerife som nevedel či som pripravený na prídavok, ak by náhodou niečo nevyšlo.

Recenzie na lezenie na Tenerife boli väčšinou v štýle: “Pekné, ale…”. Za ale nasledovali rôzne dôvody, ale žiadny z nich som nepokladal za niečo, čo by ma malo odradiť. Keď sa odtiaľ navyše vrátil uveličený Ivo Cappajz s kontaktom na lokálneho týpka, miestneho lezeckého a slacklinového guru a chválospevom na celý ostrov, bol som už dosť nalomený. S Walterom, s oným miestnym guru, sme po chvíli začali čoraz intenzívnejšie komunikovať a vysvitlo, že vlastne robí podobné veci ako ja, teda učí ľudí liezť a čo je lepšie, robí to priamo na skalách. Pozrel som si jeho projekt allyearclimbing.com a bolo mi jasné, že tohto týpka musím spoznať osobne.

Walter s Ivom a Stanom v pozadi, 2019

Od rozhodnutia je to u mňa vždy len pár minút k vypísaniu termínu pre CLIMBINGBUS. Naplnený kalendár na pol roka dopredu, podstatne uľahčil aj výber termínu a už zostávalo len to, čo je pri všetkých debutoch najťažšie - niekoho namotať. Priebeh to malo štandardný, veľa “aj by som šiel/šla, ale…”, pár “keby som mal/a dovolenku…” a jedno-dve “teraz na to zrovna nemám prachy”. Prvý sa nakoniec chytil Tomáš Szabó a dlho zostal aj jediný, až sa začal báť, že by sa to mohlo zrušiť. Ukludnil som ho, že Tenerife dáme aj dvaja, ked sa nikto neprihlási. Medzičasom písal ďalší Tomáš, že by aj šiel ale radšej by letel naspäť do Viedne ako pôvodne do Katowic, aj za cenu toho že by zostal sám ešte až do utorka. Hmm nemal zlý nápad a tak som čekol situáciu s prvým Tomášom a on, že tiež nemá problém s dlhším pobytom. Rovno som nám kúpil teda letenky a napísal druhému Tomášovi, že aj my to dáme na dlhšie. Kým sme to stihli spečatiť, tak letenky zdraželi a zas sme zostali len dvaja Tomášovia. Dva týždne pred odletom potom laškovali s myšlienkou pridať sa aj dvaja Petrovia, ale ani to nevyšlo. Na ultra last minute ale zareagovala Lucka Šancová.Tá už s CLIMBINGBUSom čo to pocestovala a s letenkou neváhala a rovno ako som jej to potvrdil, kúpila. Tak teda traja!

Prečo tu tak obšírne opisujem celú tú genézu? Pretože toto zažil určite každý, kto už organizoval nejakú akciu, hoci len víkend na chate. Môj tip pre všetkých frustrovaných organizátorov: organizuj to tak, že ti nebude vadiť, keď tam nakoniec pôjdeš sám/sama. Samozrejme cudzia narodeninová párty je niečo iné, tam potrebuješ dokopať aspoň oslávenca. Ja som vnútorné rozhorčenie nad odskočením na poslednú chvíľu už dávno vypustil a vymenil za: “jasné, v pohode!”. A na notorických odskakovačov mám pripravený chyták v podobe zálohy. All-in-all je to vlastne hlavne na škodu toho čo odskočí, pretože jediný zlý rock trip je ten, na ktorý nevyrazíš.

My sme ale vyrazili v trojici. A dobre sme spravili! Od prvého do posledného dňa bolo veľmi málo vecí, čo by som Tenerife mohol vytknúť. Je pravda, že hneď prvý deň sme sa všetci spálili, na bouldroch v kaňone Arico Nuevo, 5 minút pešo od nášho štýlového ubytka, ale keď sme si uvedomili, že je druhého Februára, tak sme sa z toho vlastne potešili. Walter, Rakúšan s ghanskými koreňmi, žijúci už skoro 20 rokov na Tenerife si nás hneď od začiatku zobral pod krídla a Tomášovi s Luckou rovno spravil aj intro do lezenia na miestnej špecifickej vulkanickej skale. Tento ukecaný, večne pozitívne naladený a entuziastický týpek mi hneď prirástol k srdcu. Vyrastal v Innsbrucku takže sa jeho lezecká púť životom preplietla s mnohými (hlavne nemecky a španielsky hovoriacimi) legendami voľného lezenia. Storky, spoloční známi, podobné hodnoty aj názory na lezenie a jeho vývoj z nás spravili okamžitých kamošov. Tomášovi a Lucke Walter myslím tiež sadol tak sa z neho stal náš, vyše týždňový, sprievodca, hostiteľ aj hosť.

Cieľom debutového tenerifského dobrodružstva bolo čo najviac toho stihnúť vidieť, zažiť a ochutnať. Druhý deň sme preto zamierili do ďalšieho kaňonu, kde je kopec bouldrov aj lezenia s lanom - Arico Ortiz. Lucka sa úspešne vyhýbala lezeniu s lanom na skalách odkedy pred rokmi prešla na bouldre a tak aj druhý deň sme ešte netlačili na pílu a zostali bouldrovať, aj keď my s Tomášom sme sa určite plánovali aspoň jeden deň naviazať na špagát. Poučení z predchádzajúceho dňa sme vyčkali poobedný tieň a liezli potom až do tmy. Tma prichádza skoro o 1,5 hodiny neskôr ako u nás a to nepočítam časový posun, takže na temné mesiace je Tenerife veľmi príjemná destinácia aj z tohto ohľadu.

Večer pri víne sme kuli plány na ďalší deň. Telá dostali zabrať dva dni na bouldroch a koža na prstoch bola ako v ohni, nezvyknutá na vulkanickú skalu a zmäknutá z tepla. Na pláne bol teda rest day. A tak prišiel dobrý nápad. Nechám to takto v rovine kolektívnej viny a nejdem nikomu ten dobrý nápad zosobňovať. Ten dobrý nápad spočíval v prechádzke. Vraj tu majú pekné sopky a ešte krajšie treky na ne. Najvyšší vrchol, Teide, sme na začiatku zavrhli, lebo vraj tam treba nejaký permit, ktorý je síce zadarmo, ale dostane ho len 70 ľudí za deň. Nič pre naše panické rozhodnutie pri víne. Tak reku, že skúsime Pico Viejo - starú sopku, ktorá má oveľa väčší a výraznejší kráter ako Teide. Má síce len 3197mnm oproti Teide s 3718mnm (mimochodom najvyšší vrch Španielska), ale aj miernejšie stúpanie a trek je to vraj krajší ako klasika na Teide. Budík na nedovolenkových, nočných 6.30, raňajky, kľukatá jazda našou požičanou audinkou (nie sme žiadni snobi, ale free upgrade z C3ky sa neodmieta) do 2050mnm a 9.30 sme už naľahko zbalení špliapali na sopku.

Pico Viejo sme dali asi za 4,5 hodiny oproti avizovaným 6, dali sme tam obed a dostali druhý dobrý nápad. Poďme na vyhliadku pod Teide, odkiaľ je lepšie vidieť celý kráter Pico Viejo. Ďalších 400 výškových metrov spolu s redším vzduchom už začalo hlavne Tomášovi robiť trochu problémy. Na vyhliadku sme sa dostali okolo tretej a Tomáš už vyzeral dosť jetý. Kým sme ho tam s Luckou čakali, všimli sme si, že je to len 700m (nie výškových) k hornej stanici lanovky pod Teide a začali dúfať, že tam ešte budú pozerať permity, lebo Tomáš napriek tomu, že už moc nevládal, tajne túžil vyjsť až na Teide. Posledný dobrý nápad bol teda jeho - 200 výškových metrov a kilometer a pol na vrchol Teide. Teda ak nás pustia. Nepustili. Pretože tam už nikto nebol. Vycupitali sme teda až na vrchol, rozhliadli sa, nadýchali sa síry a o štvrtej poobede začali zostupovať. Napriek tomu, že sa tam stmievalo až okolo pol ôsmej, nerobil som si nádeje, že návrat k autu stihneme za svetla. Cesta hore nám trvala 6,5 hodiny, dole to unavení nedáme asi o moc rýchlejšie. Zostup bol miestami dosť boj, sypký vulkanický piesok, sa nám neustále dostával do topánok, tak sme furt len vyklepávali a Tomáš potreboval každú chvíľu zastaviť a nabrať nový dych. K autu sme sa dopotácali pred deviatou večer. Krásna prechádzka. Ideálny rest day. 25km v lýtkach, 1700m v stehnách, ale aspoň ruky a koža si oddýchli. Dobrý nápad celé.

Keď nám už jeden deň nevyšiel ako rest day, normálni ľudia sa poučia a idú si ľahnúť k moru. My sme šli bouldrovať. Pomaly a blízko. Na koniec kaňonu Ortiz. Ďalší zo série dobrých nápadov, ale keď už je to to dobrodružstvo tak poriadne. Nejaké rozlezy a už sme sa každý v niečom trápili. Ja som padal v previsnutom osemáčku, Tomáš s Luckou v previsnutom šesťbéčku. Na šrot po predchádzajúcom rest dayi, sme odišli s dlhým nosom a potrebou ďalšieho oddychového dňa.

Dopriali sme si teda pohodové a dlhé ráno, ale na poobedie sme sa nechali ukecať na lano do Ortizu. Walter tam mal klienta (ďalšieho Thomasa) a tak sme sa k nim pridali aj my traja. Liezli sme len ľahké cesty a rýchlo sa to celé zvrhlo na koučovanú sešn a postupne sme si s Walterom prestriedali “klientov” a čo to im povymýšľali. Najväčším úspechom bolo ukecať Lucku na lano, navyše s výsledkom, že sa jej to moc páčilo.

Áno, počítaš správne, mal by nasledovať ďalší oddychový deň. Nenasledoval. Nasledoval síce poznávací výjazd na sever ostrova, cez malebné a dramatické kopce okolo dedinky Masca ale finálna destinácia bola lezecká oblasť San Marcos. Iný kraj, iný mrav, iná skala, iné podnebie. Tomáš bol jediný rozumný a boulderturizmus vymenil za gastroturizmus, my s Luckou sme sa ale trápili až do tmy na oblej čiernej skale miestnych bouldrov a až potom sme sa pridali k Tomášovi v reštaurácii v prístave a deň zakončili morskou paellou a potom vínom doma na baráku.


Lucka minulý rok prestala pracovať v lekárni a začala znova študovať, tento krát fyzioterapiu, čo má svoje svetlé, aj temné stránky (ako čokoľvek iné vlastne). V tomto prípade idem ale spomenúť jednu svetlú stránku a jednu temnú. Svetlá je, že Lucka ide zo školy na lyžiarsky do Talianska. Temná, že už v nedeľu. V sobotu doobeda nás teda už opúšťa a tak zostávame dvaja Tomášovia. Plán na sobotu: vyskúšať surfovanie.

V prímorskej dedinke El Poris sme sa nanominovali do surfovej školy Secret. Navliekli nás do neoprénov a Isreael - cool borec ako z filmu Bod zlomu, nás vo väčšej skupinke zobral na neďalekú surferskú pláž. Rýchly suchý nácvik a potom 2 hodiny snahy o chytenie vlny, postavenie sa a endorfínový shot keď sa nám to náhodou podarilo a zviezli sa pár metrov. Musím priznať, že Tomášovi to išlo lepšie ako mne, napriek tomu, že je odo mňa o 10 rokov starší. Z vody sme každopádne obaja odchádzali plný eufórie a umocnili to obedovým posedením v motorkárskej krčmičke. Prvý rum sme dostali zadarmo po objednávacom nedorozumení, tak sme to šli skúsiť ešte raz. Druhýkrát sa už Tomáš asi usmieval na čašníčku menej, lebo druhú rundu sme už museli platiť. Jemne pripití sme sa odpotácali na apartmán a vyhlásili siestu, vrámci asymilácie na miestny režim.

Pár hodín po obede a sieste sme už zas začali byť neposední. Endorfíny ešte šlapali, rum asi tiež a tak sme sa rozhodli ísť si doliezť projekty do Ortizu. Po krátkom rozleze, som sa hneď vrhol na The Lion 8A v ktorom som sa deň po “prechádzke” na Teide tak veľmi trápil. Zrazu išiel prvým a mal som pocit, že leziem 7A. Tomáš rovnako prvým posekal svoj 6Béčkový projekt a zrazu sme zostali bez projektov. Ja som sa teda vrhol ešte na jedno 8Ačko. Po pár pokusoch padlo aj to. Po týždni už bolo načase aby som sa rozliezol! Takto uspokojený sme to zabalili s tým, že na druhý deň sa pokúsime zopakovať rovnaký setup.


Nedeľa preto bola v rovnakom 5 chodovom režime: Káva. Surf. Rum. Lezenie. Víno. Ideálny dovolenkový režim. Obzvlášť odporúčam zaradenie aj surfu a lezenia medzi nápoje. Ja už som bol na surfe dosť rozbitý - tie rýchle prelezy boli asi intenzívnejšie ako som si pripúšťal, Tomáš bol ale ako ryba vo vode a rovno si dohodol surf aj na ďalší deň. Po rume a sieste sme opäť vyrazili na skaly. Tentokrát už aj so spinami a lanom, lebo niektoré linky na nás žmurkali už týždeň. Tomáš mal za cieľ popoluárnu špáru za 6B+ a ja som sa tešil na estetické 7A, tiež v systéme špár. Tentokrát sme prišli na skaly ale dosť neskoro. Tomáš svoj cieľ ale vyliezol a aj ja som stihol estetiku, do ťažšieho sa mi už ale zotmelo. V oblasti, kde sú bouldre rozsipané rovno pod útesmi kde sa lezie s lanom to ale navadí a v žiari LED reflektoru som si vyliezol ešte poctu Katke Fickuliakovej a Rasťovi Šulíkovi, ktorí tu pred pár rokmi spravili s Walterom prvoprelez 7Cčka Paradajsa.

Na druhý deň som ja bol už poriadne na šrot. Tomáš vša chytil druhý dych a vyrazil znova na surf. Ja som sa doobeda dával dokopy aby som mohol využiť ešte posledný lezecký deň. S Walterom a jeho nemeckými kamošmi - Martinom a Andreasom, sme vyrazili do blízkeho kaňonu Arico Nuevo zopakovať hlúposť z prvého dňa a doraziť sa na slniečku. Keďže to ale bol posledný deň, tak čert to ber, aspoň sa opálim. Skúšali sme 3 projekty, z toho jeden sa mi aj podarilo vyliezť a tak vznikol Lion Climb 7C. Nie zlý záver výjazdu. S Tomášom sme potom na večer ešte vybehli do ďalšieho kaňonu, kde si on dal ešte zopár pekných ľahkých ciest a tým zakončil aj jeho lezecké pôsobenie.


V utorok sme potom už len hodili unavené telá posledný krát do Atlantiku a hurá na letisko. Už dlho som nebol na “dovolenke pri mori” (ak nepočítam 8 stupňové Nórske more) a bolo to naozaj veľmi príjemné. Za tých 11 dní sa nielen že naplnili moje očakávania, ale boli ďaleko prekonané. Tenerife je skvelá destinácia na ktorékoľvek ročné obdobie a so sprievodcom a lezeckým guru ako je Walter sa toho dá stihnúť aj za týždeň naozaj strašne veľa. Toto tenerifské dobrodružstvo bolo prvé, ale už teraz viem, že nie posledné a už teraz plánujeme prvé plody novej spolupráce CLIMBINGBUS a ALLYEARCLIMBING a prvý termín je už v máji!

75 views