Týždeň potuliek Nórskom

Ako z Hirsthalu bol Frederikshavn a z Osla Göteborg

Konečne sme vyrazili. GPS síce hlási 15 hodín do Hishatalsu na severe Dánska, ale podobnú riť-ničiacu cestu absolvujem niekoľkokrát ročne, tak z toho nie som v strese. Saške stres tiež opadol ešte pred Brnom, keď zistila, že sa jej dá pohodlne a bez problémov robiť z auta a dokonca jej pri tom aj rýchlejšie ubieha cesta. Tara tá je v strese, len keď sa Saška niekam vzdiali, ináč poslušne leží pri paničke a podriemkáva. Cestou sme mali 2 plánované zastávky, obe ešte v Čechách. V Prahe sme boli pozrieť Karinu a drobučkého Eda a vyzdvihnúť veci z Ocunu, čo mi tam pripravil Milan. Dali sme kafčo, chutnú makovú bábovku amorfného tvaru, vyzdvihli solárnu nabíjačku z alzy a zamierili k Litoměřicím odovzdať požičaný materiál Jirkovi. Odtiaľ sa to už relatívne rozbehlo, ale tempomat som nechal nastavený na 120 takze nejaký prelomový príchodový čas som nečakal. Keď sme o pol tretej, po 19 hodinách dorazili do Hirsthalu a začali hľadať prístav s naším trajektom, zistil som, že som si zapamätal nesprávne mesto, lebo pôvodný plán bol ísť z Hirshtalu do Larviku.

Našťastie nás tento omyl stál len 50km a hodinu cesty navyše a o pol 4 sme konečne zaľahli na pár hodín, už v prístave, vo Frederikshavne. Zobudil nás prístavný ruch a slnko a tak sme cez check in prešli už pred ôsmou. To sa ukázalo ako jediné šťastie, lebo Taru sme sa rozhodli vziať až na poslednú chvíľu, a keďže sme zabudli pozrieť ako je to so psami na trajektoch, zistili sme až na mieste, že všetky miesta pre domáce zvieratá sú na 9 hodinovej plavbe do Osla už obsadené. Rýchlo nás teda presmerovali do Göteburgu, kde zvieratá môžu byť na palube vo vyhradených miestach.

Žiadny z pôvodných cieľov sme teda nesplnili, ale vlastne je to fajn, lebo miesto celého dňa na lodi, môžeme mať celý deň na nórskej pláži Kuvauen, kde sme mali romantický kempingspot na útese nad plážou...

Letný deň v Kuvauen

Už sme skoro zabudoli aké je to spať 11 hodín vkuse a aké je zobudiť sa do sviežeho rána nad slnkom zaliatou zátokou. Aké príjemné je ležať, prechádzať sa a liezť na slnku a neroztopiť sa pritom.

Aké je to byť pri mori, ktoré nepočuť, ale je vidieť a cítiť. Aké je, keď sa ten slaný morský vzduch mieša s vôňou borovíc, vresov a lišajníkov na všadeprítomnej žule.

Aké je to keď máme pláž z kameňa formovaného dávnym ľadovcom a vyhladeného morom len pre seba. Aké je to kúpať sa nahí, ako nás príroda stvorila a ako štípe soľ v čerstvých ranách. Aké je cestovať pomaly, nikam sa nehnať a mať čas kochať sa a žasnúť.

Píšem, že sme skoro zabudli, ale Saša a Tara, ešte nemali čo zabudnúť, ich ešte krása severu nenechala doma s prázdnotou v duši ako mňa už dva krát po návrate z Nórska. Už teraz ale majú na čo spomínať a na čo sa znova tešiť. .

..na starom hrdzavom Sobi 20...

Odkedy som videl na hrebeni Besseggen tohoto starého soba, tak sa mi točili dva verše tej skladby od Horkýže slíže v hlave stále dookola. Nesťažujem sa, ale celkom sa zabávam na tak abstraktnej asociácii. Dnes to bola taká radosť cez bolesť. Radosť z krásneho slnečného dňa, gýčových výhľadov z túri na Besseggen a aj z toho nečakaného stretnutia s "Rudolfom". Škoda len, že to muselo byť vyvážené Sašiným utrpením.

Moc nedáva vyrovnávanie tlakov pri zmene nadmorskej výšky a nevyrovnalo jej tlak už pri stúpaní autom cez sedlá na úpätí Jotunheimu. Odšliapala si to aj tak statočne, ale užili sme si to len ja a Tara, ktorá sa polovicu cesty zviezla u mňa v batohu a svojím dychom navoňaným rybacími granulami, ma hnala dopredu v zbesilom tempe.

All in all nič čo by ibáč (pre Sašu) a rum (pre mňa) nepremenilo na ďaľší pekný večer pri vode - tentokrát pri veľkom plese, kde teplotu vody môžme po rýchlom namočení sa nazvať štedro regeneračná alebo vulgárne aj trans gender, lebo nachvíľu zo mňa spravila dievča.

Som trošku úchyl do pekných kempovacích spotov a tak občas najazdím viac ako je treba kým nájdem miesto, ktoré sa mi páči. So stanom je to väčšinou ľahké, s autom je to už ťažšie, ale na tento spot v lesíku, kúsok od vodopádov so západom slnka v priamom prenose som extra hrdý.

Ovčie chodníky a Skiri

Predchádzajúci deň sme si dopriali komerčný hajk, ktorý je asi v každom turistickom bedekri o Nórsku. Údajne ho ročne dá asi 30 000 návštevnìkov a podľa toho koľko ich tam bolo, tak asi väčšina z nich chodí v júli a auguste. Dnes sme to spravili inak. Dali sme si za cieľ síce Trolí múr ako ďalšiu vychytenú destináciu, ale nakoniec nás očarila krajina niekde v strede presunu. Tak sme si dali dobrodružstvo len tak naverimboha za nosom cez vresoviská, pasienky, mokrade a snehové polia.

Nikde nikto. Len my a ovce. Ticho. Vlastne nie až také, lebo všadeprítomný vietor nám zaplnil uši svojou monotónnou melódiou. Najprv som to rúbal priamkou od auta smer vyhliadnutý kopec, časom som ale pochopil, že to je boj s veternými mlynmi a rýchlo sme sa prispôsobili ovčím chodníkom. Tie sa kľukatili sem a tam, s úplne iným zámerom ako mávajú turisti, tak nás zaviedli na čarovné miesta, kde možno pred nami veľa ľudí nezablúdilo. Štatistov nepoteším, lebo netuším, kde sme boli ani koľko sme prešli, dokonca ani koľko nám to trvalo. Možno preto sme si to tak užili a zhodli sa, že takto sa nám to páči viac.

Aj staručká Tara behala celý čas s nami, kúpala sa v potokoch a vyzerala šťastne. No idylka. Je ťažké nebyť "ezoterický" keď výjde všetko od počasia, cez náladu a naldenie sa dvoch partnerov až po lezenie dlho do noci. Deň sme totiž zakončili v bouldrovej oblasti Skiri-sør, ktorá nepriamou úmerou dorovnáva svoju malosť krásou kameňov aj línií na nich. So Saškou sme si dali pár ľahších bouldrov a ja som sa potom pustil do nejakých sedmičiek.

Že sa mi podarilo doliezť aj miestny klenot na záver dňa za 8A, to už bola len čerešnička na torte a náš nový longdrink - rum Kraken so 100% brusnicovým džúsom, ktorý som nazval Kelpie (podľa bájnej severskej morskej bytosti) zakončil štvrtý deň na severe.

Atlantickou cestou do Vingsandu

Od rána pršalo. "Ešteže!" Povedala si Saša, ktorej sa začal normálny pracovný týždeň. Naplánoval som preto ďaľší 600km presun. Aby to nebola len taká nudná cesta tak sme si to dali cez tzv. Atlantickú cestu. Tam zrovna vyšla Saši obedná pauza a dážď na chvíľu poľavil, tak sme konečne mohli vytiahnuť rybárske náradíčko. Rybárčili sme asi hodinu a potom si dali skvelý a zaslúžený obed . Párky zo supráču v akcii. S tým rybolovom to budeme musieť ešte vytuniť...

Nakoniec sme po 500km, 3 trajektoch a 12 hodinách jazdy zakotvili 100km pod Flatangerom v sľubnej bouldrovej oblasti Vingsand, ktorá vyzerala na fotkách veľmi sľubne. Cestou ma ale zaujala jedna skutočnosť: trajekty tu majú na baterky. Pri prvom som si hovoril aký je fasa tichý, na druhom som si už všimol nejaký podozrivý nápis, ktorý naznačoval, že ide o elektrický a na poslednom som už pozeral na obrovskú nabíjačku a elektromagnetický dok pri ktorom sme pristávali.

Prvý deň vo Vingsande

Od rána pršalo. "Do*iči!" pomyslel som si ja, lebo mal byť lezecký deň. Yr.no nič také ako sa dialo vonku nehlásilo a keď už Nóri nevedia predpovedať na Nórsko, tak to už fakt vo svete neexistujú žiadne istoty. Voda si to našťastie rozmyslela okolo pol 12, prestala padať zvrchu a už sa držala len osolená v zátoke a nejaká na čučoriedčí, ktorým som sa pol hodiny brodil kým som našiel prvý boulder. Potom mi vlastne už len čvachtala v goráčových teniskách kým som poobjavoval zvyšok oblasti, krásne prístupnej od cesty, keby som nemal dobrodružné nápady a nevybral si najhoršiu prístupovku. Odkedy som ale odfunel s dvoma bouldermatkami pod bouldre, už bol celý deň len ružový. Rozliezal som sa v dvoch sedmičkových linkách - Campusflytt 7A a dlhej a opticky aj pohybovo veľmi zaujímavej linke Lost Weekend 7A+. Väčšinu dňa som potom liezol s dvoma sympatickými Nórmi, tak mi mal aj kto chrbát spotnúť a mattac strčiť, keďže dnes to bolo hodne previsnuté. Postupne som tak dal Uønsket 7C+ a aj jeho pravù variantu, Crackline 7B a aj vytrvalostnú dardu Jakub Vingsand 7C+.

Saša si po robote dala tiež pár pekných liniek a spotla ma pri preleze miestnej klasiky Gamle Ørn 7B+, kde som sa najprv nechal len hrdinsky fotiť, vo výleze som bol ale rád, že mi Saša miesto fotenia preskladala boukdermatky.

Na večeru zas žiadna ryba, ale zaslúžený bravčový wok, lebo sa liezlo až do posledných síl a na rybačku neostala energia.

Druhý deň vo Vingsande

Začal by som tým, že dnes neboli na večeru cestoviny. Sašina prvá chytená treska bola dokonalým zakončením ďalšieho perfektného dňa na severe. Od rána svietilo slnko a na oblohe bolo azúro, čo si priam pýtalo hygienickú očistu v Nórskom mori. Doobeda sme obaja trošku hľadeli do obrazovky, poobede som ale zbalil 2 bouldermatky a odkráčal fárať naspäť do bouldrových baní Vingsandu.po dvoch nesmelých odskokoch mimo bouldermatku a jednom riťáku do trávy som nechal pod bouldrami lenivosť a zbehol si do auta a pre zbytok molitanového arzenálu. Takto vyzbrojenému sa mi hneď lepšie padalo z posledného kroku osemáčka Ørnenuten. Ďalším pokusom sa mi už ale nechcelo ničiť kolená a platničky tak som to doliezol a keď sa po práci ku mne pridala aj Saša, tak ja som pridal do denníčku aj miestnu legendu , ktorá ma krásne vystihuje: Feit Ørn Flygt Lavt 7C ( v preklade "tučný orol lieta nízko).

Po tejto zábavke sme sa s Vingsandom rozlúčili a presunuli sa do kempu vo Flatangeri, reku, že zajtra pôjde pozrieť, kto huláka v tej jaskyni miesto Adama.Cestou sme sa zastavili na mieste kde sme s Palinom pred 3 rokmi vytiahli nejednu tresku a som rád, že práve tu Saša zažila svoj rybársky debut...

(Ne)lezenie vo Flatangeri

A čo dneska? Ďalšia treska! Saša sa s chytaním rýb poriadme roznehla a z flatangerskej zátoky nám vylovila druhú rybaciu večeru. Ja som to dal ma športového rybára - vytiahol som síce 4 ryby veľkosti našich pstruhov, ale keďže šlo o mladé tresky a na ne to bol fakt pidi rozmer, hodil som ich späť. Okrem večerného behania s prútom po pobreží to bol v podstate lenivý rest day. Na to, že sme 2000km severne od Slovenska, tak tu dnes bol taký správny bratislavský hic a zarobil si aj na búrku. Tá samozrejme prišla zrovna keď som sa naiazal do prvej cesty, ktorú už Saša za mnou doliezala za prvých kvapiek. Búrka nás síce minula, ale nachvíľu spŕchlo a tak sme špagát a presky vymenili za už spomínaný silón a háčik a povedali sme si, že neni punk nič vo Flatangri nevyliezť - to sa deje väčšine aj keď ti celý deň lezú tie Adamove šialenosti, ale že najväčší punk je prísť do Flatangeru a neliezť tu vôbec. Punk is not dead!

Dlhá cesta za polárny kruh

Neviem ako pred polárnym kruhom, ale za ním je fasa... Je piatok a my valíme na sever, od rána až do noci lebo tá nórska osemdesiatka je iba teoretická hodnota, v skutočnosti sa tu jazdí ešte pomalšie takže po 10 hodinách za volantom sme prešli neuveriteľných 500km, čiže už nám zostáva len 200 na ďalšie štyri hodiny... musíme si švihnúť lebo pred polnocou doletí Lucka a Danka a ja sa ocitnem ešte v slabšej menšine ako doteraz a od zajtra budem sám na 4 samičky. Opäť, nesťažujem sa, ale keď je veľa hviezd jedným slovom súhvezdie, každý vie ako je jedným slovom veľa žien... Toľko z prvej etapy, ďaľšia bude o Lofotoch!

0 views

© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle