© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle

Stockholm a Åland

Posledné cestovné čriepky a záplava fotiek z poslednej etapy našeho putovania po Škandinávii. Väčšinu tejto etapy tvorilo CLIMBINGBUS dobrodružstvo namixované z boulderingu na Ålande a športového lezenia v okolí Štokholmu a naplno si ho užili okrem mňa a Sašky aj Aďa, Servo, Patrik a Miro.


Naspäť v civilizácii.



Odkedy odišli domov Lucka s Dankou, obmedzil sa náš sociálny kontakt s inými ľuďmi na občasné bliknutie diaľkáčmi na protiidúce autá, že na ceste sú soby, či losy. Prípadne na veselé "Háááj!", keď sme niekoho náhodou stretli na túre alebo na skalách, alebo rozpačité "Hájajááj!", keď stretol niekto mňa v lese alebo pri mori s gaťami na pol žrde a vypúlenými očami. Po takomto samonavodenom exile od spoločnosti, padlo celkom fajn, že sme konečne zakotvili na jednom mieste, dokonca v prímorskom kempe. A keď som večer doviezol veselú partičku z letiska, sociálny exil sme definitívne roztopili v tatranskom čaji a ďalšie CLIMBINGBUS dobrodrúžo sa môže začať.


Ťažké sú návraty na lano.



Ale čím menej mám výpadkov od lezenia tým sú znesiteľnejšie. Už pár rokov si vravím, že musím zas začať viac liezť so šnúrov, ale vždy aj tak skončím na bouldroch. Teraz keď som sa ale konečne hecol k lanovým CLIMBINGBUS tripom, skončili výhovorky a moje telo sa zas môže topiť v laktáte a v bandaskách si ho každý deň odnášam na litre. Marek Č. minule obdivoval na nejakej fotke moje predlaktia. Hej sú fasa veľké, ale keď do nich natečie, trvá aj pol dňa kým ich vypustím. To motanie sa tu medzi spinkami so špagátom je našťastie tak správne transcendentné. Taký bouldering s lanom. Bez omáčky, bez prílohy, žuveš mäso od prvého kroku po zlaňák. Žula je na to vďačná. A ja som vďačný, že tu nerastie moc do výšky.




Bad day



Určite to poznáš. Už ráno keď vstávaš nemáš svoj deň. Z časti preto, že si spal/a len 4-5 hodín a aj to prerušovane a z časti preto, že hneď prvé čo do seba ráno dáš ti nesadne. Sanšajn, ten bol ešte jakš-takš, ale káva ma pokrútila a ani Saša-kaša to nezachránila. Slovom bolo mi divne. Ešte nie úple zle, ale vôbec nie dobre. Najradšej by som spal. Alebo grcal. Nevedel som sa rozhodnúť. Ale vymyslel som lezenie a trip nepustí. Tak som stonal pod skalou, kým ostatní stonali na skale. Hneď ako mi začalo byť menej zle a vyzeralo to, že by mi vlastne mohlo byť aj dobre, zavesil som si expresy do nejakej previsnutej sekanice a vidina "dobra" sa zas rozplynula. Ešteže v švédskych parkoch inštalujú toitoiky, lebo od niektorých náhlych príhod s veľkým tlakom a rozptylom sa nedajú uchrániť členky od pošpinenia, keď to príde len tak v prírode. S prázdnym koncom traktu sa naliezalo do vycvakávania pokusu o čosi lepšie. Vrch traktu na tom tak dobre ale nebol. Tak som sa musel sústrediť na to, aby som sa pri fučaní nepregrcol, až som to nakoniec vyliezol vkuse. Aj by ma to tešilo, keby mi vtedy bolo lepšie. Takto ma to teší až teraz.



Z lana na bouldre a späť



Pred 13. rokmi sa začala moja transformácia na bouldristu. Dnes si už ani ja sám nepamätám koľko času som predtým strávil naviazaný na lano. Ten prerod bol postupný, nebol len tak zo dňa na deň, preto som si ho vlastne nikdy ani poriadne neuvedomil a začal som to vnímať až keď ma "noví" lezci začali kategorizovať ako bouldristu a čudovali sa vždy, keď som liezol s lanom. Mňa to lano vlastne ešte stále baví a s nabouldrovanými kilometrami ma začína ešte viac. V obtiažnosti v ktorej som kedysi skončil pre mňa dnes podstatne zľahkli kroky. Asi nie som fyzicky silnejší ako pred tými 13. rokmi, lebo vtedy niekedy skončil aj môj cielenejší silový tréning, ale technika, skúsenosti a vylezenosť sa podpísali na mojom lezeckom prejave a aj sebabedomie vzrástlo a strach z čísiel sa stráca s nastupujúcou silnou generáciou. Vytrvalosť je na tom síce biedne, ale výhodou severských žulových oblastí, je práve ich krátky ale intenzívny, bouldrový charakter. Tu môžem znova prichádzať na chuť tomu lanovému svetu, kedy mi pri cvakaní zlaňáku strieka laktát z uší a tlačím ho naspať len dvihnutými lakťami. Ťažkému nacvičovaniu som zatiaľ na chuť stále neprišiel ale onsajty, flashe a rýchle skalpy francúzkych osmičiek mi chutia a kým ich je tu dosť, tak nacvičovať ani nie je dôvod.



Mením sa.



Niet divu po vyše 40 dňoch. Pomaly splývam s prírodou, začínam do nej viac patriť. Hygienické štandardy a nároky na komfort klesli na nutné minimum. Nie že by som sa štítil horúcej sprchy, keď ju teraz mám k dispozícii, ale už som v štádiu, že sa zaobídem aj bez nej. Upustili som od mnohých malých civilizačných pravidiel a stereotypov. Boli chvíle, kedy mi kopec vecí chýbalo ale po 5 týždňoch som sa dostal za tú hranicu kedy tie veci boli samozrejmosť a teraz sú len v úrovni príjemného bonusu. Niektoré bežné maličkosti si po tomto lete budem určite viac vážiť a naopak, absenciu niektorých si skúsim podržať aj doma. Napríklad zbytočný pracovný stres by sa už vrátiť nemusel. Na druhej strane, keby sa mi podarilo podržať si takú tú prítomnosť na zemi, kedy si proste užívam daný moment a pustím všetko z hlavy. Byť len taký listový panáčik, ktorému hlava lieta s vetrom. To by sa mi páčilo.



Mestá moc nemusím.



Som názoru, aspoň z časti, že keď navštívim jedno mesto, akoby som ich navštiívil všetky. Líšia sa rozmiestnením, unikátmi a architektúrou a to všetko je ešte fajn. Čo majú ale všetky spoločné je, okrem bežných uponáhľaných obyvateľov, aj mračná turistov, suvenír šopy plné spomienkových predmetov na Čínu a predražené reštauračné zariadenia. Narodil som sa a vyrastal som v meste, možno preto mi mestá neprídu ničím moc zaujímavé a nie sú pre mňa zdrojom relaxu, skôr naopak. Som nesvoj z toľkého hluku, ľudí, dopravy a takej tej celkovej upotenej a nervóznej atmosféry. Keď už sme ale pri tom Štokholme, tak sa tam patrí nechať pár desiatok eur za parkovanie a kávu. Dlho sme sa tam ale nezdržali. Večer, na ďalšom konci sveta, uprostred Baltického mora, som sa znova cítil dobre. Konce sveta sú super. Zapadá tam slnko, drámu dotvára búrka na obzore, vonia to tam borovicami, hlučný je len hmyz a vtáky a aj tá architektúra je nejaká autentickejšia. Na konci sveta chápem mestá ešte o čosi menej.




Atmosféra zostáva



Občas si dosť zidealizujem miesta z minulosti a keď sa na ne vrátim po dlhom čase, som sklamaný, že už na mňa nevplývajú rovnako. Pri návrate na Åland som sa bál presne tohoto. Keď som tu bol vtedy dávno, bol som ešte úplný zelenáč, nič som vtedy ešte nevidel zo sveta a nevedel o ňom. Všetko bolo pre mňa nové a úžasné. Pokojná atmosféra celého ostrova a pohodová partiča boli vtedy liek na zlomené srdce a základ novej vášne. Čakal som, že práve tie ostatné okolnosti boli to, čo robilo tento kus červenej žulovej platne, "nedávno" vynorený z Baltického mora, tak krásny. Nič z obáv sa však nepotvrdilo. Nové zážitky dopĺňajú spomienky a ešte viac umocňujú celú atmosféru. Vynárajú sa mi epizódy z tej dávnej návštevy a ja sa cez deň občas usmejem vo vnútri keď si na ne spomeniem. Občas sa ten úsmev dostane až na pery. Igiho nekonečné boje so 7A v Amfiteátri dofarbené bratislavským krčmovým slovníkom. Spotovanie Vladka na Hammase, keď sa všetci rozutekali pred tou nezastaviteľnou živou a živelnou hmotou a ja ako bažant som tom zostal sám so zdvihnutými rukami, lebo mi to tak kázali. Fandenie Katke, keď ako jediná dala Moon Wall a mini petangové turnaje s Rasťom. To všetko a viac ožíva v spomienkach a teraz sa na to nabaľujú nové a ďalšie. Saškine parádne 6B, Servov bouldrový debut, Aďa uprostred jarabiny, Mirova čelovka o hranu previsu a Paťov nekonečný traverz. Alebo ako všetci skončili so smiechom na najnižšom a najzábavnejšom bouldri v oblasti a aký super večer naštartovala sauna a dotvoril Servo na gitare. Nový mix spomienok, podobná atmosféra a podobný pocit z toho celkového zážitku.



Nenájdený kľud



Po šiestich týždňoch som si myslel, že som už našiel vnútorný kľud. Vždy sa s takým očakávaním vydám na dlhý trip. Vždy sa z neho potom vrátim a zistím, že akákoľvek vnútorná rovnováha sa rozpustí v prvej dávke pracovného stresu. Je to na jednej strane dosť logické, lezenie v sebe ukrýva pomerne veľa stresu. Také tie romantické kecy o splynutí s prírodou, o mimoteľových stavoch mysle pri lezení, o eufórii z prelezu, alebo z prekonania samého seba necháme bokom. Lezenie a vlastne každý outdoorový šport, vie byť ale z pomerne nezanedbateľnej, miestami až drvivej, väčšinovej časti čistý stres. Miesto podmienky je sparno, prší a z prírody chcú so mnou splynúť len komáre. Mimotelový zážitok, je len v zmysle, že sa akoby na seba pozerám a krútim hlavou, čo ten chuj robí. Eufória z prelezu je podmienená prelezom a pri prekonaní samého seba sa derú von úplne iné pocity, keď celé prekonávanie bolo zbytočné kvoli tej, či inej blbosti. Nejde mi. Nervačím. Nadávam. Znova a znova nastupujem a nervačím ešte viac. Za pol hodinu som spadol zo zenovej úrovne, budovanej šesť týždňov na úspechoch, kráse a pokoji až na dno. Na to, aký som vo väčšine vecí kľuďas, tak snáď len v aute sa viem dostať do väčšej vývrtky ako pri lezení. Dlho som to považoval, za osobné zlyhanie, za svoju zlú vlastnosť. Časom prichádzam na to, že ono to asi bude skôr len potrebný ventil a "reality check". Na konci každého "zlého dňa", každej výbušnej epizódy totiž príde prijatie reality a zmierenie. Sediac v tichej tajge nad morom a so západom slnka v očiach, sa obe tie veci dejú nejako ľahšie...




Tajga



Chodník ma vedie V tajge sa stráca Slnko nad morom Čoskoro vykrváca

Idem len za nosom Vábi ma tá krása. Do kroku spieva hmyz Čo s vresmi hrá sa

Farby, zvuky, vône, Sneh z bieleho machu, Ženú ma do tajgy Bez kvapôčky strachu.

Stelesňuje pokoj, Žitiu význam dáva Budí jemnosť duše Čo v kažom z nás spáva.

Tajga Ålandu je Ďaľší zázrak sveta - Čo nám umiera žiaľ, Vojnami sa zmieta.

Kúsok tajgy v sebe Navždy však uchovám, V jej živom tichu dnes Myšlienky pochovám



Absencia ticha


Neviem čo mi bude najviac chýbať po návrate zo Škandinávie, ale tipujem, že ticho. To je niečo, čoho je v našich končinách nedostatok. Samota sa dá vždy nájsť, ale hluk civilizácie je všadeprítomný. Jasné, že si stačí dať slúchadlá ako Otík, na to aby som nič nepočul. Ale samotná absencia zvuku, nie je to ticho ktoré som si tak obľúbil. Mám rád to prirodzené ticho, ktoré je plné nerušivých, prírodných zvukov. To je ticho v ktorom viem relaxovať a v ktorom viem kvalitne spať. Nie vždy som sa dobre vyspal na severe, ale málokedy som sa budil kvôli hluku. V Bratislave s tým mám často problém. Hlava plná bordelu z toho čo som včera zabudol, dnes nestihol a zajtra musím spraviť je citlivá na každý podnet, ktorý ju hneď preberie. Často sme sa čudovali, ako môžu ľudia žiť na rôznych zašitých miestach a samotách. Potom sme si uvedomili, že sme tie zašité miesta našli preto, že sme hladali miesto, kam sa zašijeme na noc my. Neviem, či by som dokázal žiť v takom tichu a samote. Dokážem v ňom ale žiť dosť dlho na to aby som dobil baterky pre všetky aktívne filtre pre život v "civilizácii". Problémom zostáva už len pocit, že zo severského ticha a pokojných večerov sa stala závislosť, ktorá nás bude sužovať absťákom. Minimálne mesiac. Kým si odvykneme, alebo zas ujdeme z mesta.





Začiatok konca


Už to začalo naplno. Ten dlhý a úmorný presun. V niečom je ale iný ako som bol doteraz zvyknutý. Za tých 7 týždňov sa Saša už plne adaptovala na mobilnú kanceláriu a tak, či by sedela 7 hodín nad prácou na jednom mieste alebo sa za tých 7 hodín premiestni o 700 kilákov, vyžaduje to rovnako veľa sedenia. Toto bola pre ňu asi tá najväčšia obava a výzva. Čo keď mi bude zle? Čo keď nebude internet? Čo keď sa mi vybije baterka? Nič z tých obáv sa nevyplnilo, priam naopak, obaja sme získali novú slobodu. Môcť pracovať takmer kdekoľvek je veľká devíza Sašinej práce. Mojou je zas vyrobiť si prácu kdekoľvek. Precestovať veľkú časť Škandinávie a minúť na to 7 dní dovolenky sa aj mne živnostníkovi zdá mega. Sedmička je vraj šťastné a magické číslo. A z textu by sa mohlo zdať, že naozaj je. Tá posledná sedmička je ale žial medzi jednotkou a ďalšími dvoma číslami, ktoré nám svietia na displeji navigácie a označujú vzdialenosť od domova. S pár kilákmi nám pomôže trajekt, so zvyškom tempomat...



Iný rozmer



Tento dlhý polo-sabatikal mal veľa výhod. Okrem tých očividných ako, že sa flákame 50 dní niekde po severnej Európe, lezieme na nových miestach, vidíme nevídané krásy a zažívame nečakané dobrodružstvá, má aj tie viac podprahové. O tom ako som spoznával seba a čo som našiel v nepreskúmaných zákutiach vlastnej duše som už čo-to napísal. O čom som ale veľa nepísal, je že to bola aj veľká vzťahová spoznávačka. Nenazval by som to testom, ale bol som zvedavý ako zvládne náš relatívne čerstvý vzťah so Saškou, takýto intenzívny príval jeden druhého. Kto si myslí, že bežné spolužitie v pevnej domácej rutine je to isté ako takto na cestách, tak nech si tú sabatikalovú stranu rovnice vynásobí xy neznámymi, odmocní komfort aspoň piatimi a súkromie stomi, nech vydelí osobný priestor 2,5 a miestami k tomu pridá ešte dve až štyri neznáme predstavujúce ďalších ľudí v, už aj tak dosť naplnenom aute. Išli sme do toho s tým, že to môže dopadnúť hocijak medzi mega super (čiže, že to prežijeme bez ujmy) alebo totálnou ponorkou jak z ruskej flotily. Za seba hovorím, že to dopadlo ešte lepšie ako som sa odvážil dúfať. Klamal by som, keby som tvrdil, že to bolo bez zádrhelov, ale každú trenicu sme vyriešili ako dvaja rozumní dospelí ľudia, čo chcú veci vyriešiť. Čiže občas som ustúpil ja a občas bolo po Sašinom :). Skrátka vzťahová dynamika funguje ako má a tam kde sme to občas vnímali, že sa rozchádzame v názoroch, teraz to vidíme tak, že vlastne len dopĺňame slepé miesta toho druhého. Ešte že, lebo tých posledný 21 hodín vkuse na cestách, zavretý v aute s Tarinou "signature" arómou a nervóznou nemeckou dopravnou situáciou, krížom cez pol kontinentu, by sme inak zvládali oveľa horšie.


Bolo-nebolo?



Už sa to všetko zdá strašne dávno. Akoby sme vlastne ani nikde neboli. Pár hodín mrtvolného spánku po prešoférovanej noci spravilo hrubú čiaru za celým dobrodružstvom. Všetko sa mi to mohlo pokojne len snívať. Ale... nesnívalo sa. Je málo fyzických vecí, čo zostane po takomto výlete. Okrem smradľavého, špinavého, zarasteného a nepravidelne opáleného tela a rozhádzaného auta vlastne skoro nič. Oboje sa vrátia do "normálu" za pár dní a už zostanú len spomienky... Alebo je toho viac? Vlastne aj 60 000 písmen a vyše 2 000 fotiek, zachytávajúcich tých 10 000 najazdených kilometrov. Dá sa robiť veľa štatistík, ale sú zbytočné. Zážitky, atmosféra, pocity, spomienky a inšpirácie sa nedajú kvantifikovať. Tak ako každá cesta niekam, aj táto bola dokonalo jedinečná, so všetkými chybami a prúserami, z ktorých tvrdej škrupiny sa vyliahne množstvo príbehov. Čas pridá tým príbehom farbu, hĺbku a kontrast ako filtre fotografii. Nie preto aby slová, či obrazy klamali. Skrátka preto, pretože za dejom aj fotkou je pocit. Náš pocit. Tak ako si ten moment pamätáme. Tou spomienkou ten príbeh, tú fotografiu obohatíme. A ako sa budeme meniť my a pamäť stratí ostrosť, tak sa aj zo spomienok stanú bájky a legendy. Nepýtajte sa ma na tie príhody dnes. Dnes mi ešte znejú všedne až nudne. Skúste sa ale spýtať za pár rokov...