© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle

Potulky severom II

Updated: Sep 1, 2019

Pre Danku a Lucku sa ich severské dobrodružstvo na Lofotoch skončilo, ale pre nás so Saškou to bola ešte iba polovica dlhých prázdnin. Za polárnym kruhom sa nám páčilo stále viac, tak sme sa na juh nehrnuli a užívali sme si drsnú krásu Lofotských ostrovov a ešte vzdialenejšieho severu ďalší týždeň, kým sme sa pobrali v ústrety novému CLIMBING BUS dobrodružstvu vo Švédsku a Fínsku. Aj tento blog je sumárom útržkov mojich dojmov, veselých aj vážnych, prozaických aj poetických.

"Good morning shit"

Už aj mne samotnému začínajú pripadať posledné moje statusy trošku moc ezoterické. Tento bude preto z iného súdka - jemne praktický a edukačný. Nadpis už možno niečo prezrádza a fajnové nosy môžu prestať čítať na konci tejto vety. Ten nadpis je symbolický a vystihuje môj 23. deň na severe. Prečo? Pretože ráno som sa dobre vy... strečoval a vyliezol si pekné 7C+, ktoré sa tak volalo. To ma ale naviedlo trošku aj k tomu, že keďže som cestou k tomuto peknému kameňu stretol aj zopár toaletných balvanov, pod ktorými sa vánok nežne pohrával s voľne poletujúcimi a jemne nahnedlými papierikmi, spravím reku trošku osvetu. Jeme samé dobré veci a aj keď nami prejdú, je to stále čisto prírodný produkt a voľná príroda sa s ním vie bezproblémov a pomerne rýchlo vysporiadať. Horšie to je s toaletným papierom a, poväčšine bavlnenými, vlhčenými servítkami ani nehovorím. Ja ako stvorenie, s prirodzeným habitatom medzi balvanmi som relatívne často vystavený všelijakým nášlapným prekvapeniam, lebo ľudstvo má nejako inštinktívne vžité, že veľká kopa šutrov je ideálne miesto pre vykládku biologických zvyškov. Ak ešte čítaš, tak teraz príde tá edukatívna časť. Kopa balvanov je možno lákavá, ale mysli na nás bouldristov, pre nás je to rovnaké, jak pre deti, keby si si stiahol nohavice a drepol si cez kraj pieskoviska na sídlisku... 9 z 10 bouldristov preto odporúča dať si kávičku a "Good morning shit" ešte doma, na pumpe, či odpočívadle s wéckom. Ak to už na teba príde v prírode, tu sú moje 3 "all-time favorite-leave-no-trace" spôsoby tu na severe: 1. Zdvihni machový koberec, sprav čo musíš, vráť machový koberec, mach bude skákať radosťou za tvoju hnojivú infúzku. 2. Vykop jamu, traf sa do jamy, zakop jamu (rýchla verzia je s odvalením veľkého kameňa). 3. Môj favorit - more. To ani papier nemusíš míňať, len tak čupneš na kamene, spravíš opatrné čľup, kus ďalej dáš bidet a ta-dá! morská flóra, fauna a baktérie sa o tvoje zvyšky bezproblémov a rýchlo postarajú - už žiadny nahnedlý papierik vo veternom severskom ovzduší a míny už obchádzaš len ovčie...

Drsná kráska

Nie len drsná krása

Vôkol nás sa týči

Aj hora sa zavše

V plese žensky líči

Niekedy sa hanbí

V oblakoch sa skrýva

Myslí si že s morom,

Čo je vôkol, splýva.

Nezatají ale

Svoje členky skalné,

Neskryjú ich močiare

A ich vody kalné.

Hora má stáť hrdo,

Ako pod ňou žena

Čo drsnú krásu tiež

Dostala do vena.

Po dlhých troch týždňoch

Jedna splýva s druhou

Oddáva sa jazeru

Vprostred vodných kruhov.

Drsná krása prírody,

Z nej jemnú znova stvorí,

Stačí celé telo,

Keď do nej ponorí.

Slnko striedajú hmly,

Búrky a hrmoty,

Veľa drsnej krásy však

Skrývajú Lofoty.

Život pod psa

Tu Tara, dnes preberám Tomasove fecebookové konto, lebo sa potrebujem posťažovať. No uznajte, zobrali by ste vy svoju 91 ročnú babku na 7 týždňov stanovať do Nórska? Jasné že nie! Ale hentí neberú na vek žiadne ohľady. Každý deň chodia spať nadránom a vstávajú neskoro. Jak si tak asi mám labkami otvoriť zips na stane, keď chcem ísť cikať?! A keď sa mi z neho aj podarí ňufákom predolovať, rovno dostanem závrat! Kto to kedy videl spať na streche auta?! Ale kým je pri mne panička tak to nejako dávam, ale, keď ona s tým svojím chcú každú chvíľu niečo robiť. Túry sú ešte v pohode. To aspoň poštekám na ovce, požeriem im bobky - niektoré chutia jak tie jahňacie granule, čo mi panička nechce kupovať a trošku rozhýbem staré kosti. Čo mám ale robiť keď sa váľajú na matracoch pod kameňmi, ha? To sa ani spať nedá! To je furn nadávka, ten jej furt niečo tlačí do hlavy, tá moja je zas tvrdohlavá, tak to všetko dlho trvá... a mňa sa niekto pýta, čo chcem? Jasné že nie, aspoň že ma občas prikryjú páperkou a hodia nejakú kostičku od večere. Aj keď tie ma nejako zapekajú v poslednom čase. Ale to boli možno tie zbytky ryby, čo panička chytila. Henten ich chcel predo mňou schovať, ale môjmu nosu nič neujde - ani hovná ani odpadky. No nič, idem spať, zas mám deficit, zlatý môj gauč!

Disclaimer

Nedá mi nereagovať na tú nevďačnú dôchodkyňu. Človek jej podá pomocnú ruku a ona takto. Čo by sme my dali za také to švajčiarské dôchodkovanie v karavane v Nórsku? Keď nevládze na túre, zabalíme ju do páperky a nesieme v batohu, všade ju berieme so sebou, nech jej nemusí byť smutno v aute. Škrabkáme, hladkáme, kŕmime, napájame, kúpeme, zastrihávame... Ale nie, ona sa bude sťažovať. A to všetko len preto, že to s tým podaním labky moc nevyšlo a trošku sa okúpala. Možno trošku dosť. Ale veď to potom za ďalších 5km vybehala a keď sadala do auta, už ju ani tak moc netriaslo. Ok, beriem, že pozerať sa na mňa, jak furt padám z jedného kroku, stále červenší a nervóznejší, neni asi najlepšia zábava, ale 8A sa nevylezie samo... Aspoň by mi ale nemusela kňučať hneď do ucha hlasitosťou metalového koncertu, keď sa panička vzdiali len do inej časti auta pre zaslúžené pivo. Proste neverte útulkom, pes nie je vôbec vďačný tvor...

Narodeniny.

Ten deň, kedy sa hneď od rána teším nezvyklej pozornosti. Našťastie nie len na sociálnych sieťach, ale aj naživo. To že Saška robí raňajky nie je nič, čo by bolo treba prisudzovať narodeninám, ale keď sa do nich takto zobudím, tak to má určitý sviatočný nádych. A navyše s plnou parádou, zatajeným sanšajnom aj pralinkami. Neviem kto vymyslel Škótsko, ale Škóti vymysleli Talisker a tak napriek tomu, že som tam nikdy nebol, mám Škótsko rád. Škoda tej prohibície tuná, Lofoty by chutili podobne, keby ich niekto destiloval. Narodeniny ale vždy beriem tak trošku rozpačito. Na jednej strane si hovorím, že čo je to za blbosť, oslavovať starnutie, asi tak jak nový rok, deň ako každý iný. Na druhej strane, taký ten hlboký kúsok mojej tajne romantickej duše, čaká že sa stane niečo výnimočné, priam bombastické (to sa už ale vlastne stalo, 50 rokov pred mojimi nultými narodeninami, to bolo dosť BOMBastické). S týmto nesmelým očakávaním som sa teda po výdatných raňajkách odpotácal k bouldru, ktorý som si vybral ako narodeninový darček. Priama varianta Monstera 8A, ktorého som premohol už pred 3. rokmi. Chuťovka, môj štýl. To som si ale povedal aj minule a skoro som tam napokon zošedivel kým som to vyliezol. Dnes mám ale narodeniny, tak to musí ísť predsa... Lezenie samotné ma toho veľa nenaučilo. Ale veľa som sa toho naučil pri lezení, lebo lezenie je skvelý edukačný nástroj. Na narodeniny som sa lezením naučil pár nových nadávok. Neskôr falošnej pokore. A nakoniec umeniu zobrať porážku športovo. Happy end to nemá a aj keď nie som Ezop, dám tomu aspoň ponaučenie: každý darček si treba zaslúžiť deti, lebo vesmír má u prdeli, či máte narodeniny...

Mesiac na cestách.

Jedlo, chlast a káva z prednakúpených zásob sa už značne zredukovali a vzniklo tak v aute miesto pre bordel a zážitky. S tou stravovacou predprípravou to bol celkom dobrý nápad, lebo tu by bol účet za rovnaký nákup dvojnásobný, hoci aj tu je všetko z Poľska. Našťastie už sa z nás po mesiaci stávajú lovci a zberači. Človek sa tu neustále prediera po členky v čučoriedkach a iných jedlých bobuliach, čo netuším ako sa volajú po Slovensky. Odvtedy, čo nám Renča odobrila ich konzumáciu, pasieme sa na túrach jak ovce a niet nad čerstvé čučky v raňajkovej saša-kaši. Zo Saši sa ale stal aj Postrach siedmych morí a Treskobijec. Tú Tresku šedú čo včera chytila budeme jesť minimálne 2 dni. Dokonca zvažujem dopriať si trošku robotníckej nostalgie a spraviť si ju do majonézy a zohnať niekde biele pečivo. Lofoty sme už ale nechali v spätnom zrkadle a okrem toho, že Saši už včera znova začala robota, začala nám aj ďalšia etapa cesty a valíme ďalej na sever.

Krásy sa asi nikdy neprejem.

Zato tresky sme sa prežrali všetci traja jak ešte nikdy. Museli sme vyzerať a smrdieť ako sumo rodinka, čo práve vyšla zo sushi baru, keď sme sa gúľali hore na Seglu. To je zas jedna z tých prechádzok, kde pomer vzdialenosti a prevýšenia je asi 1:2. Ja to chodenie tu ale žeriem. To je presne jak bouldering. Žiadna omáčka. Proste naložíš stehnám 600-700 výškových metrov pekne krásne od mora skoro kolmo hore a kocháš sa. Žiadne nekonečné doliny, žiadne blúdenie lesom. Odkedy zabuchneš dvere na aute a poriadne zakloníš hlavu, vidíš cieľ svojej cesty až po moment, kým na ňom nestojíš. Každých 100 zvislých metrov ti otvorí väčšiu a vačšiu časť krajiny. Pekne postupne, ako keď si skladáš puzzle. Vyrážaš keď zapadá slnko, ideš kým zapadá slnko, na vrchole sa tešíš výhľadmi na západ slnka, cestou naspäť ti to zapadajúce slnko osvecuje chodník a keď už ležíš v spacáku, máš 2 krát prečítaný celý internet alebo jeden ruský román, slnko ešte furt zapadá. Nórsko vraj exportuje veľa ropy a ja mám podozrenie, že ju vymieňajú za západ slnka, lebo podľa toho koľko ho je tu, niekde musí logicky chýbať...

More.

Neplavíme sa, ale už mesiac je neoddeliteľnou súčasťou nášho letného dobrodružstva. Každý deň ho vnímame všetkými zmyslami. Monotónny zvuk príboja nás večer uspáva a ráno sa s ním zobúdzame. Jeho jódovitá vôňa sýti každý jeden nádych. Chuť mora mám na perách aj keď pijem ráno kávu, lebo v ňom umývame riad. A na koži? Na koži cítim, aké je ľadové a mokré! Ako som sa tak včera máčal v tom deväť stupňovom azúre, spomenul som si na všetkých tých mojich kamarátov a známych, ktorých polovica zimných sociálnych postov bolo, ako sa v zime niekde máčajú. Mňa tento zimný ošiaľ našťastie obišiel a radšej som si dal doma teplú sprchu. Vyzerá to tak, že v lete sa to otočilo, a kým väčšina tých ľadových medveďov sa varí v 25° vode na Zlatých alebo v rovnakej polievke v Chorvátsku, mne drkotanie zubov rozbíja sklovinu a vyklepáva plomby. Ten stav nabudenia po vylezení z vody je fajn, ale preň to nerobím. Možno ohrniete nosom a začnete ľutovať Sašku, ale more a jazerá sú naša sprcha, umývačka riadu a práčka. Naozajstnú teplú sprchu sme mali naposledy ešte v kempe vo Flatangeri, to sme boli tuším 8. deň na cestách. Keby som si tento denník písal na instagrame a len pre lajky, tak fotka v auguste ako sa kúpeme v mori, kde všade okolo nás je biely piesok a kryštáľovo čistá voda, by zapadla medzi tie ostatné, ktorými je instáč v tejto sezóne saturovaný. S takou fotkou si počkám pekne na koniec novembra. To bude zodpovedať teplota vody bratislavským nádržiam, a vtedy ju budem môcť hrdo vytiahnuť, nech som aj ja in. Keďže to ale píšem primárne pre seba a pre vás, nech viete, že žijeme aj keď smrdíme morom, môže sa táto a vedľajšia tuctová zátoka, kde sme strávili pracovný deň s očami v obrazovkách našich laptopov, pokojne stratiť v záplave iných...

Trochu na lezeckú nôtu.

Stále žasnem nad tým koľko je tu krásnej, čistej, kvalitnej žuly a koľko málo sa na nej bouldruje. Čakal som, že okolo Trømsa sa to bude hmýriť oblasťami a bude tu veľa ťažkých línií, čo tu skúšajú miestni borci. Lezenie tu má ale asi stále silnejšie zastúpenie v svojej tradičnej horskej forme. Ja preto len otváram ústa nad tým obrovským nevyužitým potenciálom. Len v oblastičke kde sme zakotvili sa dá stráviť celé leto robením prvoprelezov. Bavím sa na tých paralelách s našimi oblastičkami. Ľahké bouldre majú už početné zastúpenie, ale ťažké bouldre tu vlastne nie sú. Aj tu je to zrejme na pleciach malej skupinky lokálcov, čo si budujú svoje ihrisko s vlastnými métami. Pamätám si, ako som prvý krát prišiel na Pukanec, Končitú, Rozbehy, či Chtelnicu. Vyzeralo to podobne. Teda až na ten zostávajúci prirodzený potenciál na exponenciálny rozvoj. Aj tu asi chýba hybná sila na ťažké bouldre. Nebyť Ričiho fanatizmu na Pukanci a Chtelnici a Stanovho na Končitej, tiež by to boli len sedmičkové oblasti. Ja som nikdy nemal veľký drive na ťažké prvoprelezy. Nebol som ochotný venovať energiu niečomu, čo vlastne neviem, či je v mojich silách. Ono sa to povie, že toto vyzerá ako 8A, ale kľudne sa z toho môže vykľuť 8B+. Skala klame telom. Pomaly tomu ale prichádzam na chuť. Už na jar vo Fontáči som sa kusol do niekoľkých nových prepojení a Ričiho chtelnická horúčka bola tiež vysoko nákazlivá. Na severe Nórska raz strávim celé leto a nechytím sa chytu, čo už niekto držal. Ďalší pekný sen...

Výstraha pred úvahou!

Ako som tak včera liezol, zas sa mi v prečistenej hlave spájali neuróny do nejakých nových myšlienkových pochodov. Síce ubolený, ale rozlezený z predchádzajúceho dňa som len trochu pomával na rozcvičku rukami a a pomerne rýchlo si vyliezol projekt dňa. Vybehol som na vrch balvanu a už-už som chcel rovno zamieriť k zostupovke a rýchlo ísť liezť niečo ďalšie. Vtedy ma ale niečo zastavilo. Veď som práve zo seba dal celkom veľký kus námahy, fyzickej aj psychickej. Veď to bola denná méta. Veď je to vlaste úspech, z ktorého sa mám tešiť. Uvedomil som si, že tak to nemám len v lezení a určite nie som sám. Malé úspechy často beriem samozrejme. Nedoprajem si čas na to, aby som sa z nich tešil, aby som ich spracoval a už hneď plánujem niečo ďalšie. Neanalyzujem ich a ja veru analyzujem veľa. Jednou z vecí, ktoré ľudí na lezeckých workshopoch učím je, aby vnímali práve tie okamihy, keď sa im niečo podarí, lebo z nich sa dá vždy zobrať nejaký vzorec do ďalšieho lezenia. To čo viem spraviť sa lepšie analyzuje a replikuje, ako to čo neviem, jednoducho preto, že riešenie už existuje, už sa len snažím pochopiť, čo je za ním. Pristihol som sa ale pri tom, že ja sám to robím málo. Vymýšľaniu riešenia pre ten boulder som venoval celý ten čas skúšania, napriek tomu som zistil, že pri preleze som aj tak napoly improvizoval. Tak to mám vo všetkých sférach života a som aj celkom hrdý na svoju flexibilitu (nie v oblasti bedier) a schopnosť improvizácie. Čo je horšie, že z tých improvizovaných, "narýchlo" riešení, sa z RAMky len málo zapíše na hardisk. Tak som včera sedel na kameni, vychutnával si chuť úspechu a po dolezení aj ďalších bouldrov, som si dal takú rekapitulačnú polhodinku, kedy som sa sám prechádzal pomedzi močiare a zbieral cloudberries. Vtedy a tam, so zalepenými prstami od bobúľ a mokrými teniskami od machu som si sľúbil, že si takýto čas chcem nájsť aj keď budem v plnom pracovnom nasadení naspať doma. Deň asi nebude mať zrazu 24,5h ale výmenou napríklad za lustráciu facebooku by sa dala nájsť nejaká polhodinka...

Laponské safari

Gúgel nás včera vrámci presunu do Švédska zobral skompletizovať si škandinávske kvarteto a previedol nás celým juhozápadným okrajom fínskeho Laponska. Zrovna včera niekto zdieľal, že vraj na svete je už len 4% divokých cicavcov, zvyšok tvoria ľudia a dobytok. Ten post a zdroje som moc neštudoval a už vtedy sa mi to zdalo nejako málo. Ako sme ale prechádzali Laponskom, tak som o tom stále viac a viac pochyboval, lebo na jedného Laponca, čo sme stretli, sme vždy skoro zrazili desať sobov. Tam to teda zjavne neplatí. Ak by som mal Laponsko popísať cez to, čo ho vystihuje a začať tými najpočetnejšími, boli by to: komáre (ktorých populáciu sme zdecimovali o niekoľko miliónov a vezieme si ďalej ako trofeje na prednej maske auta, značke a štíte strešného stanu), dlho, dlho nič, čučoriedky, brezy, sobie bobky, soby. Uzatváral by to asi cirkusový slon a tesne pred ním by boli Laponci. Strašidelne krásna prázdna krajina. Škoda, že sme si ju nestihli viac pozrieť. Nielen pre mračná komárov, ale aj tie vodné. Nevadí, so všetkým tým hebkým parožím, čo vytŕčalo z priekop pri ceste to bolo aj tak celkom safari...

Nekonečno oblastí

Už dva dni sa nám pred očami množia všelijaké divné spojenia písmen v názvoch, čo netušíme ako sa vyslovujú. Fínsko to bol úplný jazykový lunapark, ale Švédsko nie je o nič menej agresívne. Dlhý prechod východným pobrežím som sa pokúsil spríjemniť si lezením, v niektorej zo stoviek oblastičiek čo leží cestou. Keďže apka 27 Crags je švédska, pomaly každý kameň so zostupovou trojkou k pláži je tam zaznačený. Ängesbyn ale vyzerala ako solídna oblasť s niekoľkými sedmičkovými a osmičkovými bouldrami. Žiaľ šťastie na počasie nás trošku opustilo a tak som iba okúpal Taru v mokrom čučoriedčí na mrholivej prechádzke po oblasti, kým Saša v aute pracovala. Oblasť super, ale aj super mokrá. Chytila ma ale nostalgia, lebo tajga aj skala boli rovnaké ako na Ålande, mojom vôbec prvom bouldrovom fleku a mieste, kde sa budúci týždeň vrátim po 13 rokoch vrámci CLIMBINGBUS tripu. Týchto malých, krásnych, skrytých oblastičiek je tu ale hafo a je to ideálny spôsob návratu z ďalekého severu, lebo švédske cesty sú o niečo priamejšie a rýchlejšie ako nórske...

Ťažký život čučoriedky

"Švédsko je super, žijeme tu už celé generácie. Všetci moji známi, kamaráti, blízka aj vzdialená rodina žije tu okolo. Podložie mňamkové žulové a nažívanie s machom, brusnicami a inými bobuľami je tiež bezproblémové. Vlhkosti je tu koľko mi korene ráčia a slnka je v riedkej smrekovo-brezvej tajge tiež neúrekom. Aspoň v lete teda. Už sa tu ale trošku začíname tlačiť. Nečudo, veď sa rozmnožujeme len jadierkami v našich šťavnatých modro-fialových bobuľkách a väčšina z nich neopustí tento les. Občas zbalím nejakého vtáčika a ten zanesie moje potomstvo bohvie kam, ale s vtákmi nikdy neviete, kde to skončí, serú kde sa im zachce a tak moje drahocenné semienka môžu skončiť niekde na betóne, v jazere, či v mori. Navyše vtáky si vždy zobnú len zopár bobúľ a letia ďalej. Ale bacha, prediera sa sem nejaký človek! Ľudia tiež nie sú zrovna výhra s tými ich splachovacími keramickými zázrakmi, ale táto nerozpráva švédsky, to bude turistka, tam je šanca, že kempujú a záchodujú v prírode, to by bola šanca na osídlenie lesa stovky kilometrov ďaleko! Yes, zbiera bobule a je ich po hrstiach. A čo sa to tam tmolí za ňou? Pes? Ale veď psy nežerú... Okay, toto je nejaký divný pes, ten si trhá bobule aj sám, ale nech, vychovaný psy vedia kam vyložiť náklad. Človečica ale možno niečo nazbiera a zoberie až domov. Emigrovať na Slovensko, to by bol sen." Pomyslela si pochabá čučorieka, neznalá geografie a ignorujúc geopolitickú situáciu... Tam u nás imigrantov moc nechcú, povedala si Saša a hodila všetky čučky do kaše

Nie som les

V poslednom čase sú vraj všetci les. Ja som občas tiež riadne drevo, hlavne ak ide o jemné ručné práce, alebo ohybnosť v bedrách. Zas až tak zlé, aby som o sebe tvrdil že som celý les, to ale neni. Les mám ale rád. Taký ten naozajstný, neumelý. Ten v ktorom sme včera blúdili a uprostred ktorého sme spali bol iný ako tie naše. Prastarý, prerastený machom. Vlhký, tmavý a tichý. Miestami až strašidelný. S takou tou zvláštnou úzkosťou a temnou krásou a príchuťou neznáma. Až taký, že každú chvíľu čakáš čistinku s perníkovou chalúpkou, alebo aspoň strašidelnú vežu. Ešte aj vzduch v ňom bol iný. Mal som pocit, že ho musím prehĺtať, že na dýchanie je až príliš hustý, plný zemitých vôní a nasýtený vlhkosťou. Taký, že keď ho zavrieš do flaše tak ho v nej vidíš hýbať sa a krútiť. Ja nie som les, ale už viem ako les bude zas niekedy vyzerať. Keď my tu už nebudeme.