Lofoty s babami

Severské dobrodružstvo pokračovalo ako prvý trip CLIMBINGBUSu na Lofoty. A keďže odvahu naň ísť našli len dve baby, užili sme si dokonalé počasie a neskutočne krásnu prírodu a lezenie len štyria. Toto sú útržky zážitkov, myšlienok a predstáv, ktorých väčšina sa už objavila na mojom osobnom facebookovom profile. Fotiek je ale každopádne oveľa viac tak, pre tých, ktorým už moje písmenká nie sú cudzie, môžete aspoň prescrollovať.


Hobiti v hmle.


V mysli sa mi prehrala zrovna tá scéna zo začiatku druhého dielu Pána prsteňov, kde Frodo so Samom blúdia v hmle skalnatými sedlami. My sme dnes presne tak museli vyzerať, len sme boli 4ks a pes. Naložení koľko sme vládali niesť, lebo ako veliteľ bouldrového pluku som dnes zavelil, že si dáme poriadne do tela hneď prvý deň kým sme čerství, s taktikou, že tú najťažie prístupnú oblasť mi snáđ za tie zvyšné dva týždne odpustia, keď sa to už bude len zlepšovať. Chvíľu som s touto taktikou váhal, lebo baby prileteli v piatok pred polnocou, trajekt nám šiel 3:15 ráno a vylodil nás 6:30 v Moskensene, takže kto z nás stihol 4 hodiny spánku, tak bol tak 2 hodiny nad priemer skupiny. Po príchode na Lofoty sme to teda najprv ešte dospali, až potom sme sa išli plahočiť s plnou kempovacou a bouldrovou výbavou na pláž Kvalvika. Plán bol zaliezť už dnes, ale hmla sa nerozplynula ani pri mori a vlastne by sme asi ani nevládali a tak máme na lezenie celý zajtrajšok.







Kto nemá v hlave má v nohách.

A tak som vstával ešte pred zvyškom partie s vedomím, že sa prebehnem naspäť k autu. Lebo keď sa ťa frajerka ešte pri ate 4x spýta, či si jej zbalil lezky a ty ich napriek tomu zabudneš, nedá sa ináč, len sklopiť uši a prejsť sa pre ne. Naloženým nám jednosmerka trvala vyše dvoch hodín, naľahko som to sám za ten čas otočil a veru oplatilo sa, lebo Saša si v tých prinesených lezkách vyliezla svoje prvé 6B+ a to aj napriek tomu, že po mojom návrate sme stihli dať akuraát raňajky kým nás na dve hoďky zahnal dážď naspať do stanov. Poobede sa ale vyčasilo a všetci sme si zaliezli do zodratia. Ja som aj poobede mal stále viac v nohách ako inde a tak som si skočil dve miestne dyná, jedno za 7B a jedno za 8A. Cesta naspäť k autu bola pod nákladim opäť úmorná, ale koňak a večera to rýchlo zahojili a v pamäti zostane Kvalvika ako krásne miesto pre oko aj prsty bouldristu.




Prečo menej stojí viac?


Smerom k tejto otázke som rozvíjal myšlienky keď som sa po objavnej prechádzke ocitol pri plytkom a vyhriatom jazere. Široko ďaleko nikoho, tak som sa vyzliekol a zmyl zo seba pot a špinu predošlých dní. Neviem čo všetko sa odplavilo a rozpustilo vo vodách toho jazera, lebo ako som sa sušil a vyhrieval na brehu v mäkkom machu a severskej tráve, prišlo mi, cítil som spontánnu radosť a napadla ma taká tá krásns a "ezoterická" myšlienka, že vlastne k šťastiu nepotrebujeme viac vecí, ale v skutočnosti menej - menej oblečenia, statkov, ľudí, starostí... Keďže ale nie som takýto plytký romantik, vrátil som sa na zem s tým, koľko roboty, starostí a kontaktu s ľuďmi si vyžadovalo to, aby som tu mohol len tak bezstarostmne ukazovať slnku holú riť. Predstavil som si, koľko Danka šetrila aby tu mohla byť, koľko sa musí Saša premáhať, keď sedí 8 hodín s notebookom na stehnách a má všetku túto krásu okolo seba a koľko musela Lucka makať aby sa vysekala zo zraneného kolena a angín, aby si to tu mohla užiť. Aby sme si vychutnali a naplno precítili tie chvíľky, kedy nám stačí naozaj málo, potrebujeme zabrať oveľa viac niekde inde. Je to rovnováha, ktorá sa ťažko narúša.






Kečup na obzore


O trinástom dni sa mi písalo ťažko. Ani nie preto, že by nebolo o čom písať, ale skrátka náhle sa zmenili priority a po napísaní nudného: "Deň quattro stagione Jarné ráno na slnkom zaliatej lúke s kávičkou a jemným vánkom bolo presne to, do čoho sa chcem zobúdzať každý deň. Letné doobedie sme prebouldrovali v tielku na pláži. Poobede prišla jeseň a nás už prinútila obliecť si perie a večer? Večer je v znamení zimnej víchrice. Počasie sa tu mení rýchlejšie ako nálady..." sa všetko trošku zdramatizovalo, lebo tam kde čítaš tie 3 bodky si predstav, že si v stane a cítiš a aj počuješ silný náraz vetra a veľký rachot. Ten rachot som hneď identifikoval ako náš nový prístrešok od Quechua, v ktorom sa na noc nachádzala prepravka s jedlom, plná autochladnička, stolík a stoličky, veľká 2.5kg propan-butanová bomba aj s varičom a s pár ďalšími rárohami, čo spolu vážili tak metrák. Tak toto všetko odštartovalo ponad stan, kde spali Lucka s Dankou ako Sputnik z Bajkonuru a odskackalo/odkotúľalo sa lúkou tak 50m. Čistá apokalypsa, pád lietadla, po lúke rozmetané veci, kusy skla a všetko od krvi, bečiace ovce v panike! Uff, je to len kečup, ale že komplet všade! Toto sa udialo okolo jednej v noci takže do druhej sme mali o program postarané a vlastne aj na väčšiu časť ďalšieho dňa... Toľko k tým zážitkom. To ako sme si v pohodičke celý deň liezli na pláži, si po tomto aj tak nikto z nás už nebude pamätať, ale to ako sme sa štyria umývali nad ránom od kečupu a rehotali sa pri tom, to nám chvíľu vydrží...




Hlava v oblakoch.


Vlastne všetko dnes v oblakoch. Dážď, kvôli ktorému sme stavali onen lietajúci kečupový prístrešok, sme prespali a tak sme vlastne strechu nad hlavou počas raňaj...pardón brunchu ani nepotrebovali. Mali sme ale aspoň skvelú aktivitu na rest day - odkečupovanie a odhovnovanie prístrešku. Ono totiž keď len tak niečo letí a hlavne sa kotúľa ovčím kráľovstvom, tak sa na to kadečo nalepí... Prístrešok sme ale zachránili a beriem to tak, že teraz je maskáč v móde tak sme vlastne strašne in. Veterný Uttakleiv sme vymenili za prechádzku po pobreží okolo dedinky Eggum, nech je rest day naozaj aktívny a ak sa nám to dnes podarí dospať, tak zajtra znova búšime o 106...


Niečo k tomu lezeniu tu na severe.




Už som to písal aj hovoril veľa krát: rád leziem pekné bouldre/cesty na pekných miestach. Väčšinou sa do bodky splní len jedno z tých "pekných". Na pekných miestach je ale pravdepodobnosť naplnenia týchto dvoch mojich požiadaviek podstatne vyššia. Lofoty sú pre mňa v mnohých smeroch totemom dokonalej živelnej krásy, atmosféry a podnebia a keďže žuly je tu rozsypanej habadej, stačí si vyberať linky, ktoré lahodia oku a aj telo si ich užije. Raz sa sem možno hecnem aj ovešaný železom, keď tak pozerám po tých stenách naokolo, ale zatiaľ si užívam rôzne vysoké skalné bloky váľajúce sa nad morom. Zatiaľ si dovolím byť lenivý lezec, lezec bohém, ktorému nevadí keď občas spŕchne a dážď ho zaženie váľať sa na bouldermatku pod previs. Potom ale príde tých pár sekúnd, kedy treba vyliezť boulder a telo zapne všetky rezervy naplno. Preto asi mám rád bouldering, ladí s mojou leviou povahou, veď aj levy 20 hodín denne prespia...




Za mak strachu.

Gýčová fotka vyvážená úvahou. Včera sme si traja okorenili dennú porciu lezenia štipkou strachu. Pre nelezcov hneď na úvod použijem bežnejšiu paralelu. Varíš si (kompatibilné) jedlo a zvažuješ koľko tam dáš chilly. Niekomu aj malé zrniečko vyženie slzičku do oka a niekto si dá aj za dve lyžičky a je v pohode. Je to len otázka zvyku a tak ako vie správna dávka chilly tvoje jedlo vylepšiť a dostať chuťové poháriky do orgazmu, aj správna dávka strachu vie pridať k prelezu bohovskú eufóriu. Danka má hranicu presne pri tom zrniečku a aj napriek nízkemu reálnemu riziku jej hlava dokáže vygenerovať také množstvo strachu, až jej pokazí celý zážitok z prelezu. Tak ako niektorým štipľavé, zabije všetky ostatné chute. Saša to má trochu inak, tiež sa bojí a vie spanikáriť, ale nechá sa do toho hecnúť. Včera boulder už 2x opustila s tým, že ho už nepolezie. Pravda, že dopad na šikmú žulovú platňu vyzeral horšie ako v skutočnosti bol. Vždy sa do toho ale nakoniec vrátila a tú eufóriu z prekonaného strachu vyžarovala celým telom, keď konečne stála na vrchole. Ja som si nakydal strachu do porcie riadne. Dopad horský, kameň vysoký, tri krehké spoterky a krkolomné lezecké pozície. Taký miestny Midnight lightning - aj číslo sedí, aj štýl podobný. Ja ale toto pikantné rád, mne naozaj zvýrazňuje ostatné chute a neprebíja ich. Mám rád tie zrýchlené myšlienky a kalkulácie, to rozhodovanie, tú neistotu. Občas je pud sebazáchovy silnejší a radšej kontrolovane zoskočím, ale každým pokusom sa odvažujem ďalej. Ja nie som moc euforický typ, nálady mi kolíšu minimálne, ale po takýchto prelezoch sa tá náhla invázia hormónov nedá ignorovať a ja si nechám minutku sediac hore na balvane, s podobným gýčovým výhľadom ako je na fotke na to, aby tá búrka mnou prešla. Trvá to krátko. Tak krátko ako všetky úspechy, pretože úspechy striedajú ďalšie ciele a méty. Dobrú chuť a opatrne s pikantným.





Severský Karibik



Na sever sme zdrhli pred teplom. Ja teplo moc nedávam, som malátny, lepkavý a podráždený. Pred teplom na juhu nie je úniku. Teplo na juhu neodíde s Oskarom, dusí aj nočný spánok. Občas mám pocit, že by som si najradšej vyzliekol aj vlastnú kožu, ak by to malo pomôcť. Globálne vyhliadky, že sa to bude iba zhoršovať ma desia a nie len kvôli nášmu regiónu. Včera sme mali seriózny letný deň. Celý deň na horúcom slnku, ktoré hreje rovnako o 9 ráno aj večer. Vzduch ale horúci nebol a azúrové Nórske more omývajúce brehy Lofotských ostrovov nám dáva možnosť mrazivého osvieženia. Na kúpanie si treba chvíľu zvykať, ale nie je to nič dramatické. Na pláži je okrem nás len pár ďalších ľudí. More je pokojné, prostredie tiché. Schladení sa môžme znova zakusnúť do bouldrov na pláži, až po nás zostáva skoro "vyčistený" sektor. Večeriame nezvykle skoro, lebo ešte ná čaká necelých 600 výškových metrov. Vybrali sme sa fotiť ďalšie gýčové panorámy západu nezapadajúceho slnka, tentokrát z výšky kopca Festvågtind týčiacim sa nad Henningsværom.





"Tak ja si len odskočím baby..."


Odskočil som si skákať. Keď som bol (ešte) mladší, bol som taký ten dynamický typ lezca, skákal som aj to, čo nebolo treba. Po pár natiahnutých šlachách a boľavých lakťoch som ale postupne zmenil lezecký štýl, na taký ten istejší, statickejší. Vždy keď som šiel do Rocklands, tak som vedel, že budem musieť zúrivú dynamiku znova zobudiť. Ale, že ju budem musieť zobudiť aj v Nórsku to ma trošku zaskočilo. Už minulý týždeň som sa riadne rozskákal na Kvalvike, keď som doslova po centimetroch posúval pokusy až do zdarného konca v Papillon 8A. To bol ale dyno o nohách a napriek tomu, že od odrazových chytov do topu to bolo okolo 220cm, lebo nohami som chyty tesne nedociahol ked som visel na vrchu, nohy mám silné a odrážať sa nimi viem. Včera to bol ale takmer strop a bolo sa treba ťahať aj rukami, tak som sa hádzal o matrace celkom dlho kým som doletel najprv Chaos Pilote a neskôr aj Anssin Tupla obe za 7C. Čo je dôležité, že ma aktuálne nič nebolí, tak si tento lietajúci typ bouldrov viem vychutnať naplno...




More žuly.

Ak mal by som plávať v mori, nech je to more žuly. More v naozajstnom mori, slanom. To moje more je tvrdé a ostré, však nie mŕtve. Žije, čučoriedčím, mäkkým machom aj lišajníkom, čo pod topánkou chrúme. Žije potom a zavše i krvou lezca. Žije z predstáv a vymyslených línií. Je ľahké sa v ňom stratiť a na všetko zabudnúť. Plaviť sa po ňom deň čo deň, až do zodratia prstov. Vertikálne, horizontálne, diagonálne. Zapúšťať doň oceľové kotvy, alebo naň pokladať len matrac. Budiť sa na ňom a večer na ňom opäť zaspávať. Snívať sny o žule, o sochách, ktoré vytvorila. V noci ich snívať, cez deň ich žiť. Stále dookola, lebo potenciál vízií a pokušenie skúšania je nekonečné.



Dovolenkové dilemy



Končí sa nám tretí týždeň na potulkách severom a ešte nie sme ani v polovici. Hlava začína byť tak príjemne odstrihnutá od niektorých starostí a rieši oveľa triviálnejšie veci ako: Dám si najprv kávu, či sanšajn? čo si dám dnes k párkom? Spravím aj druhú kávičku? Budem dnes liezť v Ocun Oxi alebo Ozone? Je tretia káva už veľa? Chce sa mi dnes trápiť, či len popoliezať? To už je päť?! Čo si dám na obed ku kávičke? Dám si aj to sedemáčko? Chce sa mi doň prezúvať? Čo dnes hodím do cestovín? Ďalšia kávička by bola už moc, či? Budem dnes čítať alebo písať? A 100 ďalších jednoduchých binárnych dilem. Začínam asi konečne dovolenkovať, lebo už ma nerozhadzujú ani facebookové diskusie. Ešte dva dni budem trochu plánovať a potom sa na chvíľu necháme so Saškou unášať len tak dovolenkovým rozmarom, neriadiť sa časom ani priestorom. Hľadať si pekné kempovacie miesta, čítať si, liezť, kúpať sa, občas si pozrieť 6 hodinový západ slnka z nejakého kopca...





Túžba po dokonalosti


Chcel by som byť fotograf, alebo maliar, čo dokáže zachytiť a zvečniť atmosféru miesta. Dať do toho obrazu všetko čo vnímam a prežívam. Dokázať ten svoj filter, tú optiku, cez ktorú vnímam svet sprostredkovať iným. Nie som fotograf, ani maliar, ba ani spisovateľ a už vôbec nie rozprávač, aby som vedel druhým navodiť to čo sám prežívam. Závidím tým, ktorí to dokážu. Tým maliarom, ktorých obrazy rozprávajú viac ako ťahy štetca, tým fotografom, ktorých snímky dýchajú dokonalosť okamihu, tým spisovateľom, ktorí mi v mysli dokážu vytvoriť celkom nový svet a aj rozprávačom, s ktorými dokážem prežívať ich príbeh. Na nič z toho ja nejaký extra talent nemám. Občas sa mi možno podarí fotka a text má hlavu a pätu. Ale nie je to niečo, o čom by som mohol tvrdiť, že dokáže sprostredkovať ten zážitok, ktorý z daného momentu mám ja sám. Čo ale našťastie dokážem, je občas niekoho nadchnúť pre to, aby to zažil na vlastnej koži tiež. Nie mojimi očami, cez moje pocity a môj filter vnímania krásy. Cez ich vlastný. Mlčky kráčajúc, každý ponorený do seba, nasávajúc atmosféru miesta a okamihu. Všetci zdieľame ten istý moment, no zážitok z neho má každý z nás iný. Tá istá fotka, ten istý obraz, rovnaký príbeh. Len zážitkom sa líši.





Križovatky osudu


Fascinuje ma ako sa krížia ľudské osudy a ako sú nitky tých osudov rôzne prepletené a zamotané. Už tri týždne na cestách trávim s babami. K tým mojim dvom (Saša a Tara) sa pridali na dva týždne 2 "klientky" (Danka a Lucka). Tie úvodzovky sú tam preto, že po istom čase sa hranice medzi tým, kto je klient a kto je kamarát často strácajú. Keď s niekym piješ kávu z jedného plecháča a o všetko sa delíš, tak to naozaj prerastie tie medze komerčného lezeckého výletu. Najviac sa babím na tom, že obe baby mali zo svojho prvého tripu z CLIMBINGBUSom prinajmenšom zmiešané pocity a teraz sú asi najvernejšie štamgastky. Danka chodí ročne na dva tripy do Fontáču a Lucka so mnou absolvocala už viac krát Alpy, Fontáč a dokonca aj Ameriku. Tiež by som to na ne nebol povedal pri prvom stretnutí. Nebol by som povedal ani že stretnem Slováka, čo robí umeleckého sklára pri náhodnej návšteve galérie a dielne práve tu na Lofotoch. Život je plný takýchto náhodných stretnutí a až z odstupom času si vždy uvedomím, aké nepravdepodobné a ako veľmi dôležité niektoré z nich boli.






© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle