© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle

Ako v krajine Liliput



Už si určite zažil, že keď si sa po rokoch vrátil na miesto, kam si ako dieťa alebo mládežník často chodil, tak si mal pocit, že všetko je akési menšie ako si pamätáš. Do Ospu a Mišjej Peči som kedysi chodil ako na klavír a trávil tam nezanedbateľné množstvo víkendov v roku. Odkedy som prepadol boulderingu, tak výjazdy na juh Slovinska sa stali ojedinelou výnimkou.



Keď som sa sem aj dostal, tak som sa väčšinou vrátil do starých projektov a skôr ťažších ciest, lebo tie ľahšie som vyčistil ešte počas svojej lanovej éry. Tento víkend som sa po dlhom čase dostal naspäť do ciest, ktoré ma v rôznych fázach mojej lezeckej minulosti formovali, trápili a nedali spávať. Liezť ich takto po rokoch bol veľmi príjemný, hoc nostalgický pocit. Zaspomínal som si na výjazdy a s nimi spojené historky, na kamarátov, s ktorými som zdieľal lezecké útrapy a zapíjal radosti z prelezov a ktorých som už roky nevidel. Bolo to miestami veľmi zvláštne, lebo napriek tomu, že som ešte stále mladý, veľa z tých historiek sa zdá byť nekonečne ďaleko a pri rozprávaní tých zážitkov mladším spolulezcom, som si miestami pripadal ako lezecký dinosaurus.


Okrem výjazdových historiek som si ale zaspomínal aj na konkrétne cesty a na to, koľko času a úsilia som im onoho času venoval. Na to aké sa mi kedysi zdali nedosiahnuteľné a strašne ťažké. Teraz som ich dokázal liezť s ľahkosťou a gráciou, ktorú som vtedy závidel práve, odo mňa, starším lezcom. Vtedy som to prisudzoval tomu, že sú asi viac talentovaný ako ja, ale teraz začínam chápať tú obrovskú rolu, ktorú v lezení hrajú skúsenosti a vylezenosť. Často sa mi naskytne totiž pohľad z tej opačnej strany a vidím mladšiu verziu samého seba v často neohrabanom štýle mladých silákov. Dokážu často už liezť ohromne ťažké cesty, ale občas tam práve chýba tá ladnosť, skúsenosťami vycibrená intuícia a čítanie skaly - všetky tie veci, čo ti dajú len nalezené kilometre. Preliezanie ľahkých ciest zo svojho lezeckého praveku bolo príjemným uvedomením si celého toho obrovského posunu. Mal som pocit, ako keď sa maliar po rokoch vracia k svojim prvým výtvorom. Vtedy pre neho možno boli vrcholom jeho umenia, z odstupom času ale vidí nedokonalosti. Miesto toho, aby sa za ne ale hambil, je hrdý na to, že ich teraz vie rozoznať a vďačný, že mu pomohli uvedomiť si vlastný posun.


Tento výjazd do Ospu bol poznačený aj nedávnym návratom z Leonidia. Týždeň som v Grécku vypľúval pľúca pri zlaňákoch 40 metrových ciest. Keď som sa teraz dostal do ciest v ľavej časti Mišjej Peči, prišli mi až smiešne krátke, pripadal som si ako Guliver medzi Liliputánmi, akoby sa celé to miesto zmenšilo. Pamätám si ako som cestu Kinder Garden považoval za vytrvalostnú linku, ako som Matamoros nikdy nedoliezol, lebo som vždy odišiel na bandasky. Zrazu som sa ale na ne pozeral, cez úplne inú optiku. Často si uvedomím ako moje vnímanie lezenia kopíruje vnímanie sveta ako takého. Vzdialenosti, ktoré som kedysi považoval za nekonečne dlhé, sú teraz bežné, myšlienky, ktoré boli zložité, sa mi čoraz častejšie preháňajú hlavou a prepájajú sa do nečakaných spojení. Tak ako v lezení, prestávam vnímať niektoré veci ako ťažké, ale začínam si uvedomovať komplexnú zložitosť iných, ktoré som pokladal za jednoznačné.


Je fajn si občas dať takýto návrat do minulosti a preveriť niekdajšie vlastné benchmarky. Je fajn si zaspomínať a je fajn pozrieť sa objektívne na tú dlhú, zrazu rovnú a jasnú cestu, čo už mám za sebou a aj na tú nejasnú, ktorá sa vždy kľukatí predo mnou.