Hra o bouldre 4



Kapitola štvrtá - Šprint po maratóne

Krása dlhých výjazdov je hlavne v tom, že každý týždeň je úplne iný, že sa celá atmosféra vyvíja a mení. Prvé týždne sú spravidla pomalé a rozťahané, vtedy si totiž ešte myslíme, že je na všetko ešte veľa času. Ku koncu ale začína prihárať pod zadkom a nie je to tým, že by sa bouldermatka na zubatom africkom slnku vedela nejako extra vyhriať. Keby sme sa flákali rovnako ako na začiatku, tak do posledného týždňa vstupujeme čerstvejší, ale keďže s nástupom hry o bouldre začalo pribúdať ubolených častí tela a odbúdať kože, vyhliadky do záverečnej rovinky boli podstatne menej ružové ako brušká našich prstov.



Ak si ešte pamätáš lezecké frenzy z predchádzajúceho článku, tak vieš, že do posledného týždňa sme obaja s Humpim nastupovali už s poriadnou lezeckou šnúrou a po štyroch hustých lezeckých dňoch sme síce rest day už fakt potrebovali, ale hra o bouldre bola neúprosná, a tak sme si rest stále nemohli dovoliť, priam naopak, stále sme boli pomerne veľa bouldrov pod par. Začínam mať celkom rád takéto tie stavy hraničnej únavy, kedy sa bolesť bije s motiváciou. Vtedy treba totiž prekonať ten prvotný odpor voči pohybu a vôbec už len základnú nechuť z kontaktu so skalou. Prekonávanie odporu je niečo, čomu sa väčšinou vyhýbam, preto má pre mňa tento pokročilý výjazdový stav veľmi dôležitý rozvojový význam. Už sme si zvykli, že nás ráno všetko bolí a že koža dáva najavo, že za tých pár hodín nestíha dorásť tak, ako by sme potrebovali. Keď ale svieti slnko a niet inej výhovorky ako zúbožené telo, treba vyraziť pod skaly a dúfať, že aj dnes si vyberieme niečo, čo nás nebude trápiť príliš dlho, alebo včas rozpoznáme, kedy to zabaliť a posunúť sa inam.


Takáto tá prelezová disciplína a taktika je ináč strašne fasa vec a keď sa tak občas pozriem okolo seba na premotivovaných (nie len) mlaďasov, či už na skalách alebo na pretekoch, nebolo by možno zlé občas im zviazať ruky za chrbát a priklincovať nohu o zem, aby sa nevrhali znova a znova bez rozmyslu do bouldra bez zavnímania toho, čo tam robia zle, čo treba upraviť alebo vyladiť. Živo si pamätám, ako Jurko Ravas svojho času dokázal byť krvavý po dvoch rozliezacích bouldroch už v piatok, keď sme išli na predĺžený víkend a do nedele minul kilometer pásky na tejpovanie prstov. Ja som s tým väčšinou nemal problém, lebo motivácia málokedy prevýšila bolesť, teraz však uprostred hry o bouldre, je o to dôležitejšie sa vedieť postrážiť a taktizovať a hlavne nenechať sa vyhecovať zbytočne. Ráno sa mi to chvíľu aj darilo… Humpi vybral Electric Copper 7C+/8A, linka krásna, môj štýl, tak aj napriek tomu, že číslo nesľubovalo ľahký skalp (a tie sme teraz obzvlášť potrebovali), vrhli sme sa na to. Zápasenie s medveďmi mi celkom ide, a tak som sa nemusel trápiť dlho. Humpi naopak zamával bielou vlajkou a zatrúbil na ústup.


To mal byť pre mňa hint, že keď ma doviedol k bouldru Fruchtzwerg 7C, s tým, že: “to sa ani neprezúvaj, to som flashol v teniskách”, mal som tušiť, že sa tam na chvíľu zaseknem. Tak aj bolo. Po prvých pokusoch som si rozbalil aj bouldermatky, po ďalších zložil aj batoh z chrbta a keď to nepomáhalo, tak som aj adidasky prezul a nakoniec dokonca aj namádžoval a až potom, keď už nebolo výhovoriek, som sa prinútil podržať rezavé lišty dosť dlho na to, aby som z nich skočil do hornej hrany. Bilancia dobrá, ale stále nie uspokojivá, jeden boulder nad par mi v tejto fáze nestačí. Skupinka zamierila do Arch Valley a to som vedel, že ja som v ten deň už doliezol, lebo Arch Valley som mal už celkom slušne vyčistené od herného potenciálu. Aspoň som si to myslel. Na sklonku dňa ma ale Renča s Ivom vyhecovali ešte do Push the button, 7C od Klema Loskota. Naveľa, naveľa som to skočil, len aby som zistil, že som vlastne vyliezol Push the tempo, boulder, ktorý som mal vylezený už v 2011, akurát s predĺžením a žiaľ pol stupňa pod herný limit. Toľko k tej stratégii…


Celotelovú bolesť ďaľšie ráno bolo treba spláchnuť veľkou dávou sunshine a začať lepšie taktizovať. Preto sme s Humpim vyrazili do Passu skorej ako ostatní do sektoru, kde bol ešte silný herný potenciál. Ja som si silou mocou chcel doliezť Wrecking ball 8A, ktorý ma pred dvoma týždňami zhadozoval z vršku, ale teraz som sa cítil byť dosť rozlezený na to, aby som ho rýchlo schoval do denníčku a išiel ďalej. Zrána bolo sily ešte dosť a tak som zaknihoval konečne aj naozajstné rocklandové 8A. Žiaľ opakoval sa scenár z predchádzajúceho dňa, kedy prvý boulder išiel rýchlo a druhý bol čisté utrpenie, napriek výrazne nižšiemu číslu. Pod House on fire 7B+/C som nakoniec strávil pekných pár chíľ nadávaním, a keď som to konečne dobyl, tak som si to bez hanby zapísal za 7C a započítal do hry. Humpi si zo mňa robil srandu, že si z prelezových fotiek môžem robiť plagáty pre workshopy, lebo na niektorých to vyzerá, že viem levitovať a na iných zas, že workshopový podtitul: “Nauč sa nezhybovať” by bol mierne ironický.


Ďaľší boulder si vyberal Humpi, a tak sme zamierili pod balvan s problémom The Section, podľa ktorého sa aj volá celý sektor. Už tam bola nanominovaná 3 členná nemecká skupinka, kde sa dvaja snažili prebiť ťažší variant za 8A+. Chvíľu sme ich pozorovali, kým sa Humpi hecol a prezul sa. Povedal si, že čo sa bude srať s variantom za 7C+, rovno skúsi ten ťažší. Nastúpil a doliezol až do miesta, ktoré vyzeralo byť kľúčové aj pre Nemcov. Tí mali už od Humpiho štartu zatajený dych a bolo počuť skupinový nádych až keď Humpi spadol. Keď sme ich následne sledovali ako sa márne snažia nastúpiť, pochopili sme že, každý si asi nájde problém niekde inde. Ja som nemal najmenšiu ambíciu skúšať v ten deň 8A+, preto som si začal radšej napozerávať onen ľahší dolez. Keď som videl tie predsmrtné muky, ktoré v nástupe predvádzali Nemci, tak som si moc neveril, ako som si pod to konečne sadol. Humpi bol ale odhodlaný ešte to skúšať, tak sa mi nechcelo len tak prizerať. S ťažkosťami, ale nastúpil som a to už som vedel, že to nemôžem pustiť. Nebol to žiadny ladný prelez, ale 7C+ neflashujem každý deň tak som si to v duchu odpustil, hlavne, že som to dobojoval až do konca. Humpi sa po pár pokusoch ťažšieho variantu tiež uskromnil so 7C+ a mohli sme sa spokojní presunúť za ostatnými do sektoru Roadside.


Mal som do hry v ten deň už tri bouldre a tak som bol spokojný a už som lezenie nechával iba na Humpiho, ktorý tiež chcel deň zakončiť s troma prelezmi a keďže Wrecking ball so mnou neliezol, hľadal, čo by ešte skúsil. Roadside už mal tiež dosť vyzbieraný, tak listoval v novom sprievodcovi s nádejou, že pribudlo niečo nové. Zažiarili mu oči pri bouldri od Freda Nicole s názvom On the road again 7C a vybral sa to preskúmať. Ja som zatiaľ sekundoval Mišovi, ten si vyberal svoje projekty na ten deň a chytal Iva vo vysokej platničke Roadside slab za 7B. Postupne sme sa ale všetci zbehli pod Humpiho céčkom. Vtedy som si myslel, že moja stratégia neliezť už a šetriť sa na ďalší deň, bude titanová. Linka to však bola krásna a mne začínala byť pomaly zima. Nesmelo som sa teda pridal k Humpimu, ktorý vytrvalo padal v poslednom kroku. Za pol hodinu už bolo garde presne opačné, Humpi sedel prezutý a chladnúci a ja som tam hádzal jeden pokus za druhým úplne namotaný a nehľadiac na následky. Keď som to nakoniec dobyl, bola už tma a bolo to naozaj s vypätím všetkých síl až po sľube, že na ďaľší deň bude pršať, a teda bude rest day.

Pršanie sa nekonalo, rest day teda tiež nie. Tu sa ničomu nedá veriť.


Telo bolo ale tak zúbožené, že už ani nedokázalo protestovať. Povedali sme si, že aj keď nevládzeme, sme aspoň dobre rozlezení, a teda vyskúšame niečo, čo je často lezené a má aj veľa ženských prelezov. Tento šovinizmus sme ale prejavili naposledy, lebo Hatchling 8A nás prefackal tak, že ja som sa začal prepadať naspäť do lezeckej letargie, a tak som to s hrou o bouldre na ten deň zabalil s tým, že som s bouldrami na nule a aspoň si oddýchnem a tri bouldre už nejako nazbieram za posledné dva lezecké dni. Hlásené zrážky však nakoniec prišli o deň neskôr, a tak to už naozaj začalo vyzerať ako rest day. Nakoniec padlo rozhodnutie ísť do horúcich kúpeľov v Citrusdale, a tak sme konečne dopriali telám trochu relaxu po dlhej šnúre lezenia.



Rest day bol super, ale znamenal škrt cez rozpočet v hre o bouldre. Mali sme pred sebou posledný lezecký deň a každý sekeru, Humpi dvoch a ja troch bouldrov. Zvolili sme sektor Danger Zone, aby sme dokonali výjazt tam, kde sme ho začali. Deň nebol vôbec ideálny, od rána mrholilo a Pass bol v oblakoch, takže výber sektoru vlastne ani nebol až tak výberom ako nanútením, keďže sa nachádzal najďalej od kopcov, a teda bol v akom-takom dažďovom tieni. Ostatní to už definitívne odpískali, ale my sme sa nevzdávali. Začalo to dobre a obaja s Humpim sme prebili Scooby doo 7C, ktoré som mal rozlezené z prvého dňa, kedy mi moc nešlo. Humpi potom rýchlo skoncoval s Pittekou 7C a Shadow flight 7B+ si potom už dal len z pasie, lebo vedel, že Hru o bouldre už má v suchu. Ja som sa našťastie dokázal ešte vyhecovať k skúšaniu Hot Zucchini 8A, čo v aktuálnom fyzickom roz(po)ložení bol pre mňa naozaj limitný výkon, ale v tom prelezovom frenzy som už išiel na úplne iné palivo ako doteraz. Hlava proste chcela a telo jej v tom nesmelo brániť. Prelezom som tak prekvapil nie len seba, ale aj Humpiho, ktorý to po pár pokusoch uzavrel s tým, že “to už fakt nie”. Bol to super pocit vyhecovať sa k niečomu ťažkému takto rozbitý a nakoplo ma to ešte viac a keďže už aj Jura si tu vyliezol 7C Overwhaleming a spolu sme dobili ešte Wormhole 7B+, tak sme sa rýchlo presunuli do sektoru Outpoort ešte za šera, kde som dúfal v naplnenie limitu v Hre o bouldre.




Bolo to ako pri pretekoch, ako také finále, na ktoré som sa kvalifikoval 27 dní. Už keď sme vyrážali z Danger Zone, tak sa mrholenie stále stupňovalo a z Passu už miestami privialo aj seriózny dážď. Výber sa nám preto podstatne zúžil. Nakoniec padol los na Kung fu hustle 7C. Vyzeralo, že celý problém sa odohráva pod stropom a mokrý bude iba výlez a ten už bol po madlách. Medzičasom sa úplne zotmelo, a tak sme v žiare dvoch reflektorov načali tento zapeklitý boulder. Humpimu už o nič nešlo a tak sa mu liezlo podstatne uvoľnenejšie ako mne, zatiaľ čo ja som začínal cítit ten známy pocit pretekárskeho tlaku a začul ten provokatívny hlas niekde v mysli: “už nemáš moc veľa času, buď to dáš, alebo zlyháš...”. Humpi to po pár pokusoch aj vyliezol a ja som začínal byť o to zúfalejší, lebo jeho metódou mi to už ako obvykle vôbec nešlo. Začal som hľadať nové spôsoby, ale jeden bol horší ako druhý. Vedel som, že potrebujem viac oddychovať medzi pokusmi, ale zároveň ma niečo stále tlačilo do nových a nových pokusov. Možno to poznáš, taký ten tlak, čo na teba nekladie nikto iný len ty sám/sama. Máš pocit, že keď to ten druhý už vyliezol, tak ho brzdíš, že už mu je určite zima, že toho má už plné zuby a tak nechceš zbytočne zaháľať. Je jedno koľko ťa ten druhý bude ukľudňovať, ten subjektívny tlak tam proste je. O objektívnych tlakoch ani nevravím, svetlá nevydržia večne a dážď pritvrdil a po strope sa začali pomaly ale isto hadiť stekajúce kvapky, ktorých bolo každú chvíľu viac a viac a už-už to vyzeralo že zaútočia na kľúčové chyty. 7C nie je obtiažnosť kde sa veľmi trápim, ale v daných okolnostiach som to prežíval dosť intenzívne. A pritom taká blbosť.


Hra, ktorú sme si vymysleli samy pre seba. Nič svetoborné, nič naozaj dôležité a predsa som mal pocit, akoby išlo o život. Je to taká tá paralelná realita. Nie len táto naša hra o bouldre, ale celé lezenie. Objektívne si kladieme zbytočné ciele a výzvy. Ciele, ktoré ľudstvu nie sú ničím prospešné, nie je to nič, čo by v nás bolo zakódované, aby sme prežili… A predsa. Každý hľadáme v živote to isté, len každý iným spôsobom. Všetci chceme aby náš život mal zmysel a keďže nám nikto nepovedal, čo tým zmyslom vlastne je, snažíme sa ho sami definovať a napĺňať čiastkovými víťazstvami, ktoré majú zmysel iba pre nás a nimi si dláždime cestu celý život. Tie čiastkové ciele a výzvy a ich napĺňanie nám dávajú ten pocit žitia, ten chvíľkový pocit naplnenia a zadosťučinenia a vôbec nám nevadí, že z globálneho pohľadu sú to smietky. Ešte aj v obore v ktorom si to celé vytyčujeme.



Taký Džanglí, keby hral s nami hru o bouldre, tak by ju nazbieral z osmičiek, čo je pre mňa úplne nepredstaviteľné a zatieni naše amatérske snaženie ako by Jupiter zatienil našu Zem. Pri tom prirovnaní ešte zostanem, lebo to celé krásne vystihuje. Je to totiž záležitosť perspektívy. Jupiter sa nikdy nedostane medzi Zem a Slnko, takže ju nemá ako zatieniť. Napriek tomu, že sme si počítali všetko “už” od 7C, keď som si konečne doliezol posledný boulder, cítil som sa, akoby som dokázal niečo veľké. A bolo mi jedno, či to bolo objektívne niečo veľké z gobálneho aspektu alebo nie. Je to o tom vnútornom pocite. Posledných pár rokov sa snažím pomáhať ľuďom rozvíjať a zlepšovať sa v lezení. Sú to prevažne dospelí ľudia a z nich už pravdepodobne nikto nesiahne na ten naozajstný lezecký Olymp (pár ale možno aspoň na ten súľovský), ale o to predsa nejde, ide o ten pocit z dosahovania tých čiastkových cieľov, lebo konečný cieľ vlastne neexistuje, vždy tam bude nejaká ďalšia výzva. Keď nám dôjdu vysoké kopce, začneme na ne hľadať náročnejšie cesty, rýchlostné rekordy, súťaže a výzvy. O tom je lezenie, vzťahy, život. Hráme sa hry o kopce, hry o cesty, hry o bouldre.


#climbing #rocklands #bouldering #southafrica #introspection

24 views
  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle

© 2017 by Think Bigger