Hra o bouldre 3



Kapitola tretia -  Fénix

Najťažší boj je vždy ten v ktorom proti tebe stojíš ty sám. Ten boj je totiž väčšinou dopredu prehratý.Bojovať s vlastnou motiváciou je totiž sizifovská práca. Stačí veľmi málo a celé úsilie sa zrúti ako ten veľký balvan naspäť do údolia, pretože keď sa bavíme o motivácii, tak sa práve úsilie vie najviac obrátiť proti tebe. Možno to poznáš, snažíš sa, robíš všetko zo všetkých síl, ale niečo tam nakoniec chýba a potom je sklamanie z neúspechu oveľa väčšie, ako keby si to celú dobu flákal. V dvoch blogoch som sa ľutoval, ale nie preto, že by som bol naozaj taký slabý, skôr som v kútiku duše stále dúfal, že nie som a že tie nalezené kilometre z jari sa prejavia a bude sa z nich dať ťažiť. Dvojdňová priedušková viróza však pochovala posledné frustrácie z ambícií a hlavne po dvoch dňoch ležania som mal neskutočnú chuť ísť liezť, dokonca som mal chuť liezť veľa ľahkého.


To bola príležitosť pre Miša aby ma ukecal na lano. Rocklands nie je len o boulderingu, skrýva sa tu množstvo krásnych liniek, ktoré sú miestami aj poriadne dlhé. Priedušky boli ešte poriadne zahlienené a cesta do Fortressu bola trošku ukašľaná, ale chuť naviazať sa na špagát nevymazala. Neboj sa, nebolo to žiadne prelomové osvietenie, ktoré by ma naplno vrátilo medzi lanistov. Skôr taká potreba robiť viac súvislých a ľahších lezeckých pohybov, sústrediť sa na dýchanie a na prácu s energiou, vnímať ako stojím, ako sa držím a koľko sily na to potrebujem. Dal som si krásnu dlhú a exponovanú cestičku s dychvyrážajúcim výhľadom od zlaňáku a život začal chutiť hneď o čosi lepšie. Bola to taká zvláštna nostalgia, taký návrat o veľa rokov naspäť k skalnej radosti. Tie krátke návraty na lano mi to v poslednom čase vedia navodiť čoraz ľahšie. Bouldering sa stal tak silnou súčasťou môjho života, až sa mi občas začne zdať moc všedný a práve takáto zmena ma z toho vytrhne a pomôže mi uvedomiť si, ako moc mám rád lezenie a ako hlúpo som sa predchádzajúce dva týždne správal.


Bolo to presne to nakopnutie, ktoré som potreboval. Prestal som sa nervózne pozerať do The Vice 8B, ktorý sa mi už 3 roky vkrádal do snov. Uvedomil som si, že pre tento lezecký sen, budem musieť spraviť niečo viac ako sa len poflakovať po skalách. Priznal som si, že na to proste tento rok nemám a prestal som sa tým trápiť a byť z toho nervózny. Nastal čas zamerať sa na hlavný a reálnejší projekt. Na našu hru o bouldre, v ktorej som sa zas dostal poriadne hlboko do debetu. Keď sa však Humpi rozhodol, že si chce ísť doliezť Stretched and Pressed 7C(+), lebo už dva roky sa mu to nepodarilo, trošku som znervóznel. Pred troma rokmi som to skúšal s ním a nešlo mi to moc a vtedy som bol o dosť silnejší. Sedemcéčkový deficit ale nepustil a bolo treba sa hecnúť. Situácia sa začala zlepšovať, hneď ako sme pod ten boulder prišli. Bola tam už totiž rozložená 3 členná americká skupinka silákov, čo ešte pred chvíľou skúšali The Vice. To malo hneď dve pozitíva. Jednak sme mali dostatok matracov na trošku nepríjemný dopad pod výlezom ale hlavne sa nám s Humpim posledné roky dosť darí decimovať tieto silné americké úderky. Tak sa aj stalo. Pridali sme sa k nim naoko nesmelo, s tým, že si to len pár krát skúsime a pôjdeme zas ďalej. Humpi sa v tom aj nesmelo ale sucho prešiel. To podstatne zmenilo náladu v americkej skupinke a začali do toho dávať čoraz zúfalejšie pokusy. Keď už nevedeli ani nastúpiť, prišla moja chvíľa. Obul som sa, trošku sa popreťahoval, lebo som medzi lanovým rozlezom a sledovaním amerického trileru trošku zatuhol a potom som to tiež vyliezol prvým pokusom. Poďakovali sme s Humpim a sledovali presne očakávaný efekt. Amíci zbalili a odišli. Niekedy sa ma zmocní také to budhistické presvedčenie, že život si naozaj vyžaduje rovnováhu. Že úspech musí byť vyvážený neúspechom, radosť frustráciou. Našťastie to funguje globálne. Väčšinou si s Humpim vystačíme na takú tu rovnováhu v dvojici, kedy jednému ide a druhému zo zásady nie a férovo si to striedame. Keď sa nám ale do cesty pripletie nejaká iná skupinka, kam sa dá posunúť frustrácia, bola by škoda to nevyužiť :)


​​Ten rýchly prelez, niečoho, čo nám prišlo v minulosti ťažké mal znovu taký nakopávací efekt, ale už som sa snažil regulovať to, aby mi očakávania zas neprerástli cez hlavu. Dal som si prechádzku po Fortresse a dôkladne zvažoval, ktorý boulder za 7C a viac sa zmestí do limitu pár pokusov alebo minút. Los nakoniec padol na Benji´s Carwash 7C+/8A a chvíľu to vyzeral ako pekne blbý nápad, lebo som nedokázal prebiť stropovú pasáž po malých lištách a až Humpi, keď sa nado mnou zľutoval a tiež sa do toho prezul rozlúskol spodnú sekvenciu. Jeho zas zastavil nepríjemný vyvažovací výlez, ktorý mne celkom sadol a tak sa z prachu predchádzajúcich dvoch týždňov plných depresie z vlastnej slabosti začal rodiť fénix novej chuti do lezenia a radosti z ťažkých pohybov. Rozbehol som “sending train” a bolo treba sa v ňom čo najdlhšie viezť a tak som ukecal skupinku aby sme sa naspäť k autám vydali okľukov cez Cedar Spine Gulley, kde som mal rozrobenú najkrajšiu hranu v Rocklands - Cedar Spine sitstart 7C. Pred piatimi rokmi som to liezol s natiahnutým prstom, ktorý ma odstavil od lezenia skoro na pol roka a záverečný krok cez lištu sa s tejpovacou dlahou spraviť proste nedal. Teraz to však išlo prvým pokusom a celý som si ho strašnu užíval. Milujem lezenie takýchto hrán, preklápanie sa z jednej strany na druhú, nohy na trenie vysoko až k rukám, ten strach z pádu, keď spoteri začínajú byť akýsi maličký a ten zrýchlený dych keď konečne stojí hore, zrovna keď zapadá slnko. Deň už nemôže byť lepší. A predsa. Cestou k autu sme sa s Adamom zavesili ešte do Last day in Paradise 7C a nechávame tam posledné zbytky kože a Adam aj projekt do budúcna, zatiaľ čo mne sa debet v Hre o bouldre znížil už o štvrté 7C v ten deň.


Na druhý deň som sa cítil presne tak ako som deň predtým liezol. Ako keby ma ten “sending train” prešiel a potom si ešte cúvol. Našťastie pršalo a všetci vyhlásili rest day. Všetci až na Humpiho. Holt čo by som bol za kamoša, keby som ho nechal blúdiť mokrými sektormi samého. Prešli sme si dva nové sektori a keď sa podvečer vyčasilo, rozhodli sme sa vytiahnuť z auta aj madrace a prejsť sa s nimi do tretieho nového sektoru - Baboon´s Buttress. Bol síce ešte dosť mokrý, nakoniec sa nám ale podarilo nájsť jedno suché 7C, zhodli sme sa, že jedno na rest day úplne stačí. Ja som vymyslel, Humpi vyliezol. Klasický setup, ktorý sa mi až tak nepáči, hlavne keď už začína byť dosť tma a tá päta nie a nie držať na sklovitej obline. Naveľa-naveľa som Premium 7C dobyl aj ja a neprehĺbil si tak zaostávanie v Hre o bouldre.




Sektor Fields of Joy, kam sme sa vydali ďalší deň, väčšinou dostojí svojmu názvu. Pre našu hru ale bol viac naklonený Humpimu, lebo ja som všetko čo mi šlo už vyliezol a zostali mi tam samé zapeklitosti. Humpi mal trošku väčší priestor na manévrovanie. Jeden z bouldrov, ktorý som skúšal zakaždým, keď som bol v Rocklands a vždy som na ňom pohorel bol Singha-Braga. Žiletkové lišty proste nie sú moja káva a už niekoľkokrát som si na nich v tomto bouldri zničil kožu tak, že ma vyradila z ďalšieho lezenia minimálne v ten deň. Dnes ale nebolo kam uhnúť a keď sa to podarilo Humpimu preliezť spôsobom aký som ešte neskúsil, rozhodol som sa tomu tú kožu obetovať. Táto investícia sa našťastie podarila a tak sa mi to zapáčilo, že som sa rozhodol pridať aj sitstart o plusko ťažší. Normálne by som si do takéhoto bouldru nesadal, ale keďže sa mi podarilo nájsť unikátne riešenie nástupového problému cez drytoolovú “štvorku”, tak som sa namotal a celkom dlho to ešte dobýjal, našťastie úspešne. Bol som už fyzicky dosť zúbožený, ale zachutil mi znovu tento masochizmus, kedy leziem ešte cez bolesť, kedy viem, že ďalší deň mi to hneď ráno spočítá aj s úrokmi a prsty si aj pri kontakte s toaleťákom budú myslieť, že držia rašplu. Jura sa ale zavesil do svojho projektu Running out of Turbo 7B+ a mne nedalo sa len tak  prizerať a keďže som si v najväčšej jaskyni tohoto sektoru nechal už len poslednú logickú líniu, bol jej názov priam z kategórie “Omen nomen” - Running out of Options 7C. Bol to boj ako sa patrí, keďže boulder je krásne vytrvalostný a ja nie. Padol som si tam v podstate vo všetkých krokoch a len sila vôle ma nakoniec dohnala k tomu, že som to preliezol.





 Ďalší deň som bol už naozaj na šrot a potreboval som oddych, ale ešte som si ho nemohol dovolit. Kým ostatní vyrazili do Kliphuis Campground, my s Humpim sme si dali ešte medzizástavku pri hrobe C.S.Leipolda, kde je prakticky iba jeden boulder s názvom Bokkoms 7C. Popravde, v ďalšom vidaní sprievodcu to 7C asi nebude, ale mne to aspoň spravilo náladu a chuť liezť už štvrtý deň po sebe. Až takú, že som zabudol, že som plánoval oddychovať a že to jedno céčko mi na ten deň vlastne stačí. Miesto toho som sa s Humpim pustil do skrytého skvostu od Freda Nicola hneď nad parkoviskom v Kliphuis Campground. Krutý deadpoint z maej lišty do úzkeho “slotu” nás poriadne potrápil. Humpi to nakoniec prebil, ja som však len prišiel o kopec drahocennej kože a rameno ma pálilo ako by mi ho čerstvo obrendovali rozžhaveným roxorom. Vtedy som pochopil, že dnes je Humpiho deň a všetka tá spomínaná rovnováha ide dnes proti mne a budem vyvažovať jeho úspešný deň. Tak aj bolo. Humpi si v ten deň zapísal ešte niekoľko sedmičiek, ja som už vytiahol ruky z vačkou len pri spottovaní.


Je super vstať takto z popola. Objaviť stratenú chuť a motiváciu a začať si znova užívať to čo mám tak rád. Ja tu síce píšem o lezení, ale v zásade je to aplikvateľné na čokoľvek. Vedieť si nájsť stratenú radosť vo veciach, ľuďoch, činnostiach, ktoré sa nám časom stali všednými. Objaviť spôsob ako môžu byť každý deň nové a zábavné celé roky, napriek tomu, že sú každodennou súčasťou. Dokázať ovládať vlastné ambície a byť pri ich určovaní objektívny, aby sme nepodľahli frustrácii v prípade, že sa nenaplnia. Občas stačí keď sa na svet pozrieme cez pozitívnu optiku a prestaneme sa ľutovať - v lezení, vo vzťahoch, práci, či v politickom kontexte.



#climbing #rocklands #southafrica #bouldering #travel #introspection

0 views

© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle