© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle

ThinkBIG! USA 2018: časť 7.: Mlaďas


Toto je už siedmy blog o našom tripe do USA a ak si čítal/a tie predchádzajúce, už máš akú takú predstavu, aká pohodová atmosféra tam panovala, koľko krásy a rôznych pozitívnych vnemov sa nám každý deň dostávalo do mozgu cez oči, nos, uši, dotyky a chuťové poháriky. Predstav si ale, že si 17 ročný mlaďas (čo možno si). Ako veľmi ťa takáto skúsenosť ovplyvní a zmení? Čo ti to dá do života okrem pár zápisov v denníčku a zážitkov? Viem kam prvé takéto dobrodružstvo posunulo mňa, Humpiho a Renču a to sme boli o 8 rokov starší, tak budem so záujmom sledovať v čom to ovplyvní Palina Kratochvíla, pretože práve o ňom bude tento blog.


Napriek tomu, že bol Palino najmladší z celej americkej partie, je momentálne asi najuniverzálnejší lezec z nás zúčastnených. Preteká a trénuje na preglejke, lezie na skalách s lanom aj bouldre a má toho už dosť polezeného aj v bigwalloch a v horách. Kam ho zavolajú a čo smrdí dobrou akciou, tam ide. To je super, pretože tak by to malo byť a podla mňa je to najlepší prístup k lezeniu: snaha o čo najväčšiu univerzalitu – lezeckú aj spoločenskú. Napriek tomu, že dnes je tlak na jedno špecifické zameranie sa a excelencia v jednom štýle, ja si najviac vážim univerzálnych lezcov, teda takých, ktorí sa takýmto spôsobom neobmedzujú a nezatvárajú. Som názoru, že lezecké zručnosti a svoje silné stránky dokáže dobrý lezec využívať nech lezie čokoľvek a mal by sa dostať do štádia, kedy ho rôzne lezecké disciplíny obohacujú a rozvíjajú komplexne – ako lezca aj človeka.




Palino už má so mnou čo to odcestované a odlezené, okrem už mnohých výjazdov do Fontainebleau sme si spolu v dvojici odliezli 3 týždne v Nórsku a kopec kratších akcií kadetade po Slovensku a Európe. Z veľkej časti mi pripomína mňa v jeho veku, navonok už ukľudnený tínedžer, ale s atómovkou hormónov vo vnútri. Práve to vnútorné nevybúrenie ma ťahalo k lezeniu a pri lezení veľa krát aj vybuchlo – často frustráciou, nadávkami a nervozitou, keď mi niečo nešlo – to bolo vždy až príliš ťažké v sebe ukryť. Radosť z toho, keď sa mi niečo podarilo sa mi darila skrývať oveľa ľahšie a mal som pocit, že to je cool, lebo si držím nadľad. U Palina sa tiež väčšinou prederú na povrch iba tie silnejšie emócie a úspech berie s chladnou hlavou.



Do USA si Palino doniesol neobmedzenú energiu, za deň toho vždy naliezol a naskúšal asi najviac, väčšinou mu bolo jedno či je to ťažké, alebo ľahké, hlavne, že lezie a že to lezie s niekým. Tento prístup, má samozrejme dve strany –svetlú a tmavú. Tá svetlá je, že naliezol kilometre, naučil sa obrovské množstvo nových pohybov a vyliezol kvantum klasík v širokej škále obtiažnosti. Tá tmavá je, že pri takomto frontálnom útoku nezostáva veľa síl a kože na ťažké prelezy a hlavne, že občas sa aj z nízkeho čísla vykľuje zapeklitý problém. Ak sa tých zapeklitých problémov nazbiera za prvý týždeň viac, má to silný dopad na sebavedomie a na taký ten projektovací drive.


V jednom blogu som už písal o našom spoločnom prekliatí, kedy nám naozaj trvalo relatívne dlho, kým sme dokázali prelomiť magickú hranicu vlastných ambícií. Pre mňa je to už dlhoročný boj a Palino ho občas zvádza tiež. Je veľmi ľahké spadnúť do toho bludného kruhu, že čím viac človek chce, tým menej sa mu darí. Ten kruh sa ťažko prelamuje a ľahko sa doň vracia. Je to frustrujúce, ale učí nás to veľa o živote. Opakovaný neúspech vykúpený úspechom, alebo aj nie, tak ako v živote, podnikaní, vzťahoch. Toto je podľa mňa strašne dôležitá súčasť dospievania – nájdenie spôsobu ako sa vyrovnať s neúspechom a frustráciou a ako sa otvorene tešiť z úspechu. Prečo to píšem? Lebo Palino mi nevedomky nastavuje pomerne verné zrkadlo toho, ako sa niekedy ja cítim a správam, alebo ako som sa správal, keď som bol mladší. On sa tiež učí veľa o sebe a ľuďoch okolo neho prostredníctvom lezenia a aj on má rodičov, ktorí ho bezhranične podporujú v tom čo robí, lebo asi vidia, že mu to prospieva nie len fyzicky ale aj osobnostne. Je samostatný a vynaliezavý a vie poriadne zamakať keď má svoj cieľ.


Aby som ale preniesol Paliho ešte naspäť do USA tak skúsim popísať niekoľko highlightov toho čo sa mu za tie 3 týždne podarilo, pretože za Humpim, mnou a Pawlom moc nezaostával. Joshua Tree mu lezecky moc nesadol, ale hneď ako prišiel do Bishopu, tak sa zaľúbil do Happy a Sad Boulders, pretože lezenie po dirkach to je jeho srdcovka. Ideálne len tak cez „fakáče“. Tu pri prvej návšteve vyliezol svoju prvú americkú „vé deviatku“ a kvantum ľahších klasík. Musím uznať aj, že mlaďas má fakt gule, lebo okrem toho, že v Happies flashol vysoký boulder Highbrow V8 s nepríjemným dopadom, tak pár dní na to dal odstrašivý boulder The Fall Guy za V9, do ktorého by sa mi ináč Humpiho nikdy nepodarilo motivovať. Keď to ale vyliezol „Skrček“ nemohol sa nechať zahanbiť ani on.






Keď sa mu konečne podarilo odomknúť dvojciferné čísla prelezom legendárneho The Stained Glass V10 (do ktorého zas hecol mňa), bolo vidno ako nabral nový dych a drive. Ešte v ten deň flashol ďalšiu vysokú V8 Checkerboard. Naskočil na ten známy „sending train“ a zoskočil z neho až pod Xavier´s roof V11. V tom si s Pawlom slušne zabojovali ale na druhú návštevu to obaja vyliezli. Bolo to Palinove druhé 8A v živote, motivácia vrcholila. Pri ďalšej zastávke v Happy Boulders pridal do zbierky Standing kill order za V10 a zdalo sa, že rýchlo pridá aj verziu zo sedu za V11. Tam sa žiaľ dostal naspäť do onoho bludného kruhu a čím viac chcel, tým viac chýb robil. Tak ako aj pri iných bouldroch, ktoré nakoniec nedoliezol, aj tu mu chýbalo možno 5-10% k úspechu. Raz sa tam snáď vráti v silnejšom nastavení mysle a budú sa diať veľké veci, lebo silu na to má už teraz.




Možno to vyznelo, že sa Palino utápal stále v nejakej frustrácii, čo vôbec nie je pravda, zvolil som si tento jeden aspekt ako hlavnú tému, pretože som ju vnímal aj na sebe, ale v skutočnosti si to celé mlaďas užíval plnými dúškami. Stal sa závislím na BBQ omáčke, ochutnať pravé americké burgre a steaky a v podstate práve kvôli nemu sme navštívili dve perfektné miesta, kde som doteraz nebol, ale kde sa určite znova vrátim. Keďže vynechával školu, kým bol v USA, dostal od dejepisára aspoň za úlohu napísať prácu, alebo spraviť prezentáciu o nejakom americkom historickom mieste alebo momente. To nás priviedlo cez rest day do historického múzea baníckej železnice v Laws. Nádherná a autentická exhibícia bola naozaj ako návrat 100-150 rokov do minulosti, ale čo je dôležitejšie, dozvedeli sme sa tam od miestnych o skvelých miestach mimo turistickú brožúru. Nasmerovali nás napríklad aj do baníckeho „ghost town“, kde sme si spravili celodenný výlet a bolo to jedno z miest s najsilnejšou atmosférou, aké sm kedy navštívil a Palino s Pawlom, očividne zdieľali moje pocity. Silné boli aj chvíle v horúcich prameňoch, či už pod hviezdami v mrazivej noci alebo ako súčasť dekadentných raňajok.





Neviem ako je dnešná mládež rezistentná voči takýmto miestam a zážitkom. Možno to ani sám mlaďas ešte nespracoval celé a vráti sa k tomu v myšlienkach znova neskôr, ale dúfam, že ho to nakoplo do snívanie a ďalších dobrodružstiev a hľadania lezenia na exotických a krásnych miestach po celom svete.



7 views