© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle

ThinkBIG! USA 2018: časť 6.: Odvážna


Jedno z mojich najobľúbenejších prísloví hovorí: Len tí čo sa boja, môžu byť odvážni. Nie som síce inštruktor parašutizmu, ale aj vo svojej „práci“ vidím, ako ľudia prekonávajú samy seba a prekonávajú svoj strach. A nie len ten z výšky. Možno oveľa viac práve strach z neznámeho. Každé dobrovoľné prekonanie strachu má však perfektnú odmenu – eufóriu, plnú adrenalínu a endorfínov. Ak sa bavíme o odvahe v spojení s tohoročným ThinkBIG! tak si hneď spomeniem na Lucku Šancovú.


Lucka je už tiež inventár climbingbus tripov, aj keď to tak na začiatku vôbec nevyzeralo. Prvý krát sme sa stretli, keď sa prihlásila na minuloročný posledný jarný turnus do Fontainebleau. Išla do toho iba na základe niektorej mojej facebookovej reklamy, bez toho, aby poznala mňa, alebo hocikoho iného v skupine, čo už samo o sebe chce určitú dávku odvahy. Z tohoto prvého tripu odchádzala po týždni, v prinajmenšom, so zmiešanými pocitmi. Nedá sa povedať, že by sa naplnili jej očakávania. Prečo? Pretože, aj keď je lezenie vo Fontainebleau úžasné, ťažko sa tu napĺňajú ambície, ale čo je dôležitejšie, je to o partii ľudí. O takej tej skupinovej chémii. Nastavenie väčšiny skupiny bolo odlišné od Luckyných predstáv. Išla do Fontainebleau liezť a chcela to využiť naplno. Vychytala ale zrovna skupinu, kde sa každý večer pretiahla zábava až do skorých ranných hodín. Na skaly sme vyrážali okolo obeda a večeru sme začínali variť okolo ôsmej večer, keďže sme boli dlho na skalách. Tento režim je vo Fontainebleau úplne bežný, či sa ide spať o desiatej večer alebo o štvrtej nad ránom. Lucka to ale automaticky pripísala nočným žúrom a s jej nastavením to moc neladilo. Žiaľ nedá sa vždy vyhovieť každému.


Po skončení tripu sme si vymenili niekoľko dlhších mailov, kde sme to viac rozobrali, pretože v Lucke sa bili dve veci. Na jednej strane už nechcela riskovať trip, kde sa bude toľko žúrovať, na druhej strane ju lákali aj iné destinácie mojich tripov. Ešte aj ten dátum na letnú verziu Tour de Alps jej super vyhovoval. Nepresviedčam ľudí a už vôbec k niečomu nenútim, skôr sa snažím podnecovať odvahu. Lucka tú odvahu v sebe nakoniec našla a riskla to so mnou aj druhý krát. Z Tour de Alps si odniesla už asi úplne iný a výrazne pozitívnejší zážitok, pretože sa hneď prihlásila aj na jesennú verziu a začala sa výrazne zaujímať aj o januárovú Ameriku. Neviem či pred finálnym rozhodnutím pociťovala strach, ale ja by som asi nejaký cítil. Je iné risknúť týždeň s neznámou partiou, kde každý má svoj stan, alebo izbu a určité súkromie a iné je ísť za oceán a stráviť 3 týždne s niekym (s partiou chlapov) v karavane s takmer nulovým súkromím. Každopádne to riskla.











Celý trip sa nevolá ThinkBIG! len tak pre nič za nič. V USA je skrátka všetko akési väčšie, ale hlavne hranica medzi boulderingom a sólovaním tu miestami dosť zaniká. Samozrejme, nájde sa tu mnoho nízkych bouldrov, ale tí nemí obri vyžarujú akýsi zvláštny lezecký magnetizmus. Volajú a pokúšajú. Tých odvážnejších zvábia rýchlo. Tí menej odvážni majú voči tomuto vábeniu prirodzenú bariéru – strach. Táto bariéra ale nie je nepreniknuteľná a čas strávený medzi skalnými titánmi v Buttermilks a sledovanie rôznych šialencov, ktorý sa na ne liepajú, ju nahlodávajú a aj do najustráchanejších duší začne prenikať zvláštna túžba. Túžba stáť (alebo pre začiatok len tak opatrne sedieť) na vrchole a snažiť sa prehltnúť naspäť srdce, ktoré sa celou cestou hore snažilo cez krk vyskočiť z hrude.

Lucka neoplýva príliš lezeckým sebavedomím. Neverí si, čo je škoda, lebo má na viac ako prinúti svoje telo vykonať. Napriek tomu sme ju od prvého dňa dokázali s Pawlom vyhecovať do bouldrov, ktoré boli výrazne za jej zónou komfortu, dokonca občas až v zóne strachu. Pri tých prvých vysokých bouldroch, kam sa odvážila, nám to nepriznávala, a asi ani sebe, ale ten kokteil emócií a endorfínov, ktorý sa jej vyplavil do tela a hlavy, jej pomaly začal chutiť.







V Red Rocks bariéra ešte stále fungovala a tak do každého vyššieho bouldru bolo treba Lucku výrazne hecovať a pri náznaku akejkoľvek neistoty v bouldri alebo pri nepohodlnom kroku sa radšej vrátila, alebo kontrolovane zoskočila. Toto pokračovalo aj prvé dni v Happy Boulders a v Buttermilks. Nie je to nič neobvyklé, tie vysokánske balvany naozaj vzbudzujú veľký rešpekt. Ako však naliezla väčšie množstvo V0 a V1 bouldrov a začala sa udomácňovať vo V2 a V3 stupni, začalo jej rásť aj lezecké sebavedomie. Keď sme prvý krát prišli do Happy Boulders a ukázal som jej ikonickú, 7 metrovú „vé nulu“, Heavenly Path, pozrela sa na mňa, akoby som ušiel z „Area 51“ a len pokrútila hlavou. Pri najbližšej návšteve dokonca videla ako odtiaľ dosť dramaticky padol nejaký miestny hippiesák, tak som to na ňu druhý krát už ani neskúšal. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som ju pár dní na to videl, ako si pod to sama hodila matrac. Pawel ju ochotne spotoval a Lucka sa prehnala „Nebeskou cestou“ a aj ostatnými linkami do V1 na ten istý kameň akoby sa nič nedialo.

Rovnakú genézu malo aj niekoľko vysokých bouldrov v Buttermilks. Sunshine boulder bol prvý, ktorý som Lucke odporúčal, kvoli veľa ľahkým bouldrom. Výškovým štandardom ale neprešiel. Keď nás ale, s Pawlom, v predposledný deň fotila v 12m vysokej Soutwest Arete a neskôr v neistom vysokom doleze Berret Problem a videla ako aj my predýchavame a ako sa tešíme zo života na vrchole, nechala sa hecnúť aj ona a dva bouldre na Sunshine boulder si vyliezla, aby si ten pocit vychutnala tiež.







Čo sa týka obtiažnosti, tak neviem, či si Lucka naplnila svoje ciele a očakávania, ale v mojich očiach sa lezecky veľmi posunula za tie 3 týždne. Dokázala sa zlepšovať a vytrvať v tom čo mala rozlezené, ale čo je z môjho pohľadu najdôležitejšie, že sa čoraz viac otvárala novým výzvam a nechala sa do nich čoraz ľahšie motivovať. Či už to boli vysoké bouldre, ktorých sa bojí, položené platničky, ktoré nevie dobre liezť, alebo ťažšie bouldre, do ktorých si neverí. Postupnými krôčikmi odomykala jednu „zakázanú komnatu“ za druhou a často o tom možno ani nevedela.



Aby som ale nezostal iba pri odvahe lezeckej tak občas sme Lucku preverili aj mimo lezenia. Raz sme sa jej stratili na „prechádzke“ do „ghost town“, ale neprepadla panike. A to, že sa pridala dva večery ku medzikaravanovému turnaju v „Bolívii“ – opíjacej hre so zápalkami, tak to chcelo naozaj veľa odvahy :D.



Tieto dlhé výjazdy za oceán sú obrovsky podnetné. Zmenia nás a často v nás zapália úplne nové vášne. Vášne, ktoré treba živiť aj po návrate, aby sme z nich mohli naplno profitovať. Verím, že tá novoobjavená, keď už nie zrovna vášeň, tak aspoň odvaha Lucke vydrží aj po návrate a bude na nej ďalej pracovať, aby jej strach nebránil v objavovaní nových pohybov a pocitov a neobmedzoval ju v lezení a v živote. Akýkoľvek strach.



7 views