Think BIG! USA 2018 – časť 4.: Kliatba ambícií


Sú za nami dva týždne lezenia a tak by som mal písať skôr dokumentačný blog, veď vyliezlo sa toho už veľa. Ale nechce sa mi. Dokumentácie bude dosť po skončení, keď budem rekapitulovať a spomínať, čo, kto a kedy vyliezol, podporené viac fotkami a videami, ktoré mi každým dňom pribúdajú. Teraz sa mi pýta von skôr také to pocitové, zažité než iba opisné, lebo to sa rýchlo vytratí a rozplynie keď sa vrátim naspať domov.


Rád píšem keď mám o čom a mám na to náladu a najradšej píšem len tak pre seba, skrátka aby som dal vlastným pocitom a myšlienkam fyzickú formu a vedel sa na ne pozrieť aj s odstupom času a pripomenúť si zážitky a oživiť spomienky aj po tej hlbšej stránke než len faktograficky. Dnes sa mi chce písať o tom, s čím som bojoval posledné tri týždne a s čím bojoval aj Palino Kratochvíl svoje prvé dva týždne tu za veľkou mlákou.


Možno to poznáš tiež, cítiš sa silný/á, dobre sa ti lezie, ale niečo vždy zlyhá pri tom ako sa snažíš vyliezť svoj projekt. Ja som napríklad v takej forme tento rok, v akej som tu ešte nebol. Prsty sú z ocele, som perfektne rozlezený z predchádzajúceho, lezecky intenzívneho roka a vlastne ma ani nič nebolí. Napriek tomu možno odídem s číselne najbiednejším výsledkom.


Má to niekoľko dôvodov a kým sa dostanem k tým pre mňa fascinujúcim, tak najprv pár objektívnych. Keď niekam prídeš prvý krát, vyberáš si svoj štýl a ideš po tom čo ti sadne. Takto si vyčistíš oblasť od všetkého schodného v prvých 2-3 návštevách a zostanú ti tam už len samé „skvosty“. Tie skvosty sú presne bouldre a cesty, do ktorých sa ti nechce. Tie potrebujú úplne iný typ motivácie. Musíš sa nastaviť, že ideš dobrovoľne trpieť. Že sa ideš učiť to čo ti nejde a že to bude boj. Sú to bouldre, kde tvoja subjektívna obtiažnosť výrazne prekračuje tú objektívnu, ustálenú. To je tá temná strana mince, tá svetlá je, že keď dobyješ takýto jedovatý problém, máš z neho oveľa lepší pocit, ako keď rýchlo vylezieš niečo čo ti sedí.


Presne takýchto skvostov mi tu pozostávalo na tento rok hodne a cieľ bol ich doliezť čo najviac. Začalo to dobre ešte v predvojovej fáze, keď som si doliezol v Joe´s Valley a v Moabe bouldre, ktoré mi pred 3 rokmi vôbec nešli. Tu sa ale aj začala kliatba ambícií. Po V10 (7C+) išlo všetko hladko a rýchlo na pár pokusov. V11 (8A) sa však akosi zasekli. Pocitovo neboli o moc ťažšie od tých V10, ale vždy sa „vloudila“ nejaká chybička a pokusy sa začali množiť a tak som hneď v Utahu odchádzal od dvoch s tým, že padám v poslednom kroku. Už vtedy som šípil, že to bude vec hlavy, nie tela – telo vládze jak ešte nikdy. Dúfal som, že s príchodom väčšej partie sa to zlomí, veď vždy sa lepšie hecuje v skupine, než len tak samému. Ukázalo sa však, že na prvý ťažší prelez si počkám ešte 2 týždne.



Mám rád výzvy, také tie osobné vnútorné aj verejný hec. Mojou vnútornou výzvou sú veci, ktoré mi nejdú, problémy, ktoré neviem vyriešiť – ale viem, že som blízko. Do toho sa dokážem zakusnúť a stráviť nad tým hodiny. K problémom ale pristupujem kreatívne nie silovo. Málokedy vydržím skúšať riešiť problém tou istou metódou dlho. Hľadám iné spôsoby, svoju najľahšiu cestu – často úplne odlišnú od tej štandardnej. V lezení aj v živote. Idem si svoje. Z časti sa prispôsobím problému, ale z časti si aj problém prispôsobím sebe. Preto milujem liezť vonku na skalách, ponúkajú oveľa viac priestoru pre vlastné riešenia ako umelé steny. K takémuto prístupu aj vediem ľudí na workshopoch.


Za posledné 2-3 roky som sa technicky posunul o míle a hlavne som sa veľa o sebe naučil a pochopil mnohé súvislosti. Preto aj ambície tento rok boli veľkolepé. Ani nie tak číselne ako skôr moje osobné. Bouldre, koré sa mi miestami až dostávali do snov, či skôr nočných môr. Nedokončené projekty. Moje antištýly. Kroky, ktoré som si ani nevedel predstaviť. Po tejto stránke je to zatiaľ veľmi úspešný výjazd, čo sa týka preliezania starých projektov aj opakovanie bouldrov, ktoré som už kedysi vyliezol, ale vedy ma stáli obrovské úsilie.


Mám obdobie, kedy mi nevadí vracať sa do vecí, ktoré som už kedysi preliezol. To ešte nedávno bolo pre mňa nemysliteľné, lebo čo je už raz v denníčku, od toho mám navždy svätý pokoj. Teraz to beriem ako test aktuálnej formy, odraz toho, či robím pokroky. Väčšina z týchto opakovaní ide hladko a to je perfektná satisfakcia a hlavne potvrdenie toho, že cesta progresu, ktorú som si zvolil prináša dobré výsledky.


V starých projektoch, ktoré kladú odpor je ale cítiť tiež veľký posun. Bouldre, ktoré som sa doteraz bál skúšať, alebo tam dal iba pár platonických pokusov zrazu idú. Už len prelomiť tú hranicu V11. Keby som v dnešnej forme liezol bouldre, ktoré tu už mám vylezené, bol by to asi celkom obdivuhodný tick list. Ale zostali mi tie zapeklité a s tými bojuje najviac hlava, nie telo. Rozlezených ich mám viacero a každému jednému chýba iba štipka niečoho nehmatateľného, niečoho, čo nedokážeme zacítiť keď to tam je, ale cítime devastujúcu absenciu toho keď to tam nie je. Ja si to predstavujem ako vnútorného anesteziológa (alebo drogového dílera), ktorý v nás mieša kokteily hormónov. Občas to s niečím preženie a sme zbrklí, robíme chyby, šmýkajú nám nohy, lebo koktejl šiel viac do rúk. Občas to podcení a ideme príliš laxne, bez dravosti, bez výbušnosti, bez vôle. Občas mu do toho kokteilu ujde viac strachu – z pádu, úspechu, neúspechu, bolesti...


Práve toto je niečo, čo sa strašne ťažko reguluje a ešte ťažšie trénuje. Volajme to lezecká hlava. Tá je často oveľa vážnejší faktor ako lezecké telo. S tým sme tu s Palinom Kratochvílom peknú chvíľu zápasili, kým sa to zrazu nezlomilo. Dva týždne sme spolu liezli bouldre do 99% a padli na konci. Neviem jak Palino, ale ja som cítil, že mi chýba akýsi „drive“. Taký ten „beast mode“. Výkriky pri ťažkých krokoch, overboost aj tam kde netreba, stisk, že strieka voda z kameňa. Proste išiel som si vždy napohodku, lebo som cítil, že mám navrch. Až kým som neležal zas raz na bouldermatke, po páde z posledného kroku. Už sme začali hovoriť aj o kliatbe.


Ukázalo sa, že v mojom prípade na zlomenie kliatby stačilo zobudiť sa s jasným cieľom, s jediným cieľom – vyliezť Haroun and the sea of stories. Dlhý, vysoký a vzdušný boulder s mystickým názvom. V ten deň, od prvého momentu, keď som otvoril oči, bolo v hlave veľmi málo mimo tohto jediného cieľa. Vyniesli sme pod to všetky matrace, dal som pár rozohrievacích pokusov, jeden vykrikovací na 120%, ktorý skončil pádom a ďalším pokusom som sa tým priam sucho prešiel. Hlava, hlava, hlava. Takto odkliatemu to už potom bolo sveta žiť...


Palino zo seba tiež v ten deň zhodil všetku frustráciu, keď za Humpim vyliezol ťažkú lištovaciu V10 Stained Glass a hecol tak do toho aj mňa. Ja som sa už pred pár rokmi zaprisahal, že to nebudem skúšať, lebo to je presne stelesnenie toho čo mi nejde – jemne previsnutá platnička po malých lištách. A ešte k tomu v jemnom kúte! Pred 6 rokmi keď som do toho neuvážene naliezol, tak ma v tom našla okoloidúca skupinka známych tvárí. Alex Johnson, Anna Stroh, Kilian Fischhuber a Nalle Hukkattaival. Nalle to flashol, Kili do toho dal jeden pokus a zahlásil, že takú nechutnú vyšmýkanú „krimpáreň“ liezť nebude, takže baby sa ani neprezuli, poďakovali za spoting a odišli... Viac mi nebolo treba, zbalil som to aj ja a už som do toho nikdy nenaliezol. Až teraz, keď je treba doliezať projekty. Bol to boj, ale išlo to. Dobrý pocit z prelezu bol okorenený prekvapením, z toho, že to išlo. Kliatba je definitívne zlomená.




5 views

© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle