Think BIG! USA 2018 – časť 3.: Úvaha o pustých miestach


Bishop. Nie biskup, ale mesto v slnečnej Kalifornii. To je to miesto, ktoré mení pohľad na bouldering. Tak ako bigwallista zostane navždy vnútri zmenený, keď s otvorenou hubou zostane stáť pod El Capitainom v Yosemitoch, tak aj nám vždy padne sánka na obrovské žulové monolity Buttermilks. 


Toto dobrodružstvo sa nevolá ThinkBIG! náhodou. Pre tých, ktorí sa do USA idú pozrieť prvý krát, je to totiž miesto, kde je všetko akési väčšie. Od karavanu s troma výsuvnými stenami, rannej fľaše zdravotného polgalónového „sunshine“, cez kalorické raňajky až po scenériu všade naokolo. 


Owen´s Valley v ktorom mestečko Bishop leží, je jedným z najväčších údolí v USA a je krajinou kontrastov. Rovná préria tu prechádza na každej strane do kopcov, ktoré majú vyše 3000 m.n.m. Zo západu je to krásne zasnežená Sierra Nevada, ktorá robí zrážkový štít pre celé údolie a na východe ho lemujú White Mountains, ktoré tvoria prirodzenú hranicu medzi Kaliforniou a Nevadou a sú obrovským a rozmanitým zdrojom nerastných ložísk, ktoré v období zlatej horúčky hnalo na Divoký Západ masy dobrodruhov snívajúcich o ľahko dostupnom bohatstve. 


Nás sem hnalo tiež bohatstvo. Iné bohatstvo a vôbec nie ľahko dostupné. Každý boulder si tu človek musí zaslúžiť. Silou a odolnosťou voči bolesti. Či už sa bavíme o ostrých keramických dierkach v Happy a Sad Boulders, alebo o drsných kryštalických lištách žuly v Buttermilks, zadarmo tu nie je nič. Bohatstvo to ale je, lebo spojenie vysokých zasnežených hôr a pustej prérie je jednoducho magické a nech to bolí akokoľvek, bolesť zostáva len na tele, lebo duša je tu v absolútnom pokoji. U nás doma sa ten pokoj proste ťažko hľadá. Všade je veľa ľudí, hluku, ciest, zákonov a obmedzení. Tu je to napriek blízkosti civilizácie lezecký raj. Kempovať môžete nadivoko takmer všade, ak to nie je súkromný pozemok, čo v blízkosti šutrov väčšinou nie je. Nikto na vás nezazerá ako vyzeráte, odkiaľ ste, čo máte oblečené a aké ťažké bouldre leziete. Policajt vás nezastaví bez príčiny a naopak, keď ho vy zastavíte, je vľúdny, profesionálny a nápomocný. Vlastne tak ako všetci domáci čo sme tu stretli. 


Mám takú teóriu, že s nedostatkom životného priestoru narastá stres a nevraživosť. Preto sú ľudia na dedine viac v pohode a nenaháňajú sa. Tu je to rovnaké, krát desať. Ten prázdny priestor o ktorý sa často delíme len s dobytkom a krkavcami má až magický vplyv na to ako sa tu človek cíti. Tu sa dá naozaj vypnúť, sústrediť sa na to, prečo sem chodíme – na lezenie a oddych. Ja osobne to už vyslovene cítim, ak vynechám sezónu na nejakom takomto mieste – či už to je préria v USA, v Južnej Afrike alebo sever Nórska. Potrebujem to pre dobitie bateriek. Mám rád ľudí, robím s nimi dennodenne. Ale neviem z nich energiu čerpať, viem ju im iba dávať. Nabíjam osamote, v tichu, rozmýšľaním a meditáciu. Lezenie je pre mňa forma meditácie. Len ja a skala. Tu občas len ja, skala a bolesť. 


Tento rok ale spoznávam, že bolesť je super. Je to odmena za snahu. Odmena za to, že som sa prekonal a podržal chyt, alebo mal vôľu podržať chyt, spraviť ďalší krok, vstať ďalšie ráno. Úspech bolesť vylieči, pri neúspechu bolesť ženie k uvedomeniu si chýb a náprave. Bolesť je priateľ, ktorému krivdíme. Tá bolesť, ktorá je len v hlave.


Niekto si možno povie: „Ten Tomaso je asi nejaký masochista.“ Ale svojim spôsobom sme asi my všetci, lezci. Bolesť nás láka, dobrovoľne sa rozhodujeme ju podstupovať. Vo forme tréningu, mrazu, bandasiek, nespočetného množstva pokusov, tlačenia sedáku na štande, či boľavého krku pri istení a o psychickej bolesti zo strachu a nepohody ani nehovorím. Každý z nás má túto úchylku, každý v trošku inej forme a intenzite, ale všetci akceptujeme bolesť ako tichého spoločníka našich dobrodružstiev. Je to akési korenie, prísada, bez ktorej to proste nie je ono, lebo to nie je zaslúžené, neprekonali sme sa dostatočne na to, aby sa nám naplnilo to poschodie v Maslovovej pyramíde. Ľahké nie je uspokojivé. Na dobrý pocit treba bolesť, strach a pot. Taká sme my banda lezecká. 


Ja som si toto uvedomil až na týchto pustých miestach. Väčšinou počas výjazdov, kedy som mal možnosť sedieť sám pod svojim projektom. Vtedy v návaloch bolesti, keď prsty začali prichádzať k sebe a preliačená koža presne odzrkadľovala reliéf posledných držaných chytov, začne človek rozmýšľať, prečo to vlastne robí. Stojí to za tú bolesť? A vôbec, stojí to za tie prachy a námahu? Som za zenitom, nikdy nebudem svetová trieda, opradený slávou a žiť zo sponzoringu. Tak prečo to robím? Pretože je to forma sebarealizácie. Či už z dlhodobého hľadiska postupného zlepšovania sa v lezení, alebo z krátkodobého pri dobýjaní projektu, je to len o jednom, aby sme boli sami so sebou spokojní. Občas si to mýlime s potrebou byť obdivovaní, ale keď sme k sebe úprimní, je to len o tom, či sme prekročili vlastný benchmark. Aspoň ja to tak mám a keď som to v sebe našiel, zistil som, že čísla v tomto hrajú až druhé husle. 



Dôležitý je ten boj a subjektívna vynaložená námaha. Tu sme si všetci rovní, či lezieme štvorky, alebo dvanástky, na bouldroch, či v horách: v tom prekonávaní sa – pri bolesti, strachu, nepohode. Čísla sú na porovnávanie sa s inými. To ma miestami tiež baví, lebo som ješitný, ale už z toho nemám takú radosť ako kedysi. 



Dnes je už pre mňa najvýraznejšia motivácia, pre zlepšovanie sa, sloboda. Sloboda v zmysle, že nie som limitovaný obtiažnosťou. Čím vyššiu obtiažnosť dokážem liezť, tým viac krokov, ciest, zážitkov a pocitov s nimi spojenými mám na výber. Tá sloboda je moja ultimátna motivácia zlepšovať sa a tá ma ženie na ďaleké miesta, hoc kameňov je nekonečno aj oveľa bližšie. Všetko toto som si začal uvedomovať až na pustých miestach kam ma lezenie zavialo. Prečo, práve tam? To už vyplýva z ich pomenovania, pretože čím menej vonkajších vnemov, tým viac sa viem ponoriť do vlastného vnútra.



Nechal som sa znova uniesť trošku hlbokými úvahami, ale to k takýmto miestam proste patrí, vyťahujú to zo mňa doslova za vlasy. Tento blog je teda len okrajovo o našom spoločnom dobrodružstve v USA, ale je možno akousi predohrou toho čo dalo dokopy partiu lezcov na takýto výlet. Do Bishopu sme totiž dorazili ôsmy a každý tu píšeme nejaký vlastný príbeh s vlastnou motiváciou. Skúsim sa teraz preniesť do role rozprávača a miesto chronologického popisu celého tripu, skúsim sprostredkovať moje dojmy a pocity o ľuďoch a udalostiach o svetlých momentoch aj horkých chvíľach frustrácie, lebo lezenie píše príbehy komické aj tragické a často je ich ťažké od seba rozlíšiť. Každému venujem samostatný blog a u tých skorších ich časom budem dopĺňať o nové dojmy a zážitky a snáď na konci Think BIG! aj o reakcie a vyjadrenia samotných aktérov. 



8 views

© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle