Think BIG! USA 2018 – časť druhá: Rozšírené zrenice


Sedím na letisku v Las Vegas, ťukám si do mobilu. Pawel avizoval už z Kodane, že jeho let bude mať meškanie 4 hodiny, ale už aj tak čakám vyše hodiny a príletový monitor ešte stále nehlási kontakt so zemou. Po ďalšej pol hodine čakania sa z príletovej haly konečne vypotáca Pawel, obvešaný batožinou. Vyzerá unavený, ale keď ma zbadá, rozžiari sa mu úsmev a všetka únava akoby zmizne. Pawel je asi najpozitívnejší človek akého poznám, nič mu úsmev z tváre nevymaže. Chlapsky sa objímeme a pozdravíme. Teoreticky je to môj klient, ale pre mňa je tá čiara medzi klientmi a kamarátmi veľmi tenká a často úplne zanikne. Nie v každej práci sa to asi dá, v niektorých je to nebezpečné, ale v tej mojej je to myslím naopak veľmi prirodzené a vítané oboma stranami. Sadáme do vymeneného, väčšieho karavanu, ktorý už 2 hodiny poctivo stráži spiaca Petra a vyrážame do Joshua Tree, kde sa o dva dni – vlastne už o deň, lebo je niečo po jednej ráno – máme stretnúť so zvyškom výpravy. Nočnú jazdu nesilíme, nie je prečo a tak prespávame pri ceste niekde uprostred Mojavskej púšte. 



Ráno cestujeme ďalej a je vidno ako sa Pawlovi rozširujú zrenice pri pohľade na ubiehajúcu krajinu za oknom karavanu. Mojavská púšť je pusté miesto, ale ako každé pusté miesto, má v sebe ukrytú určitú krásu. Krásu a pokoj. Kilometre, pardon míle, nízkych pokrútených kríkov a štrkovej a piesčitej pôdy, lemované skalnatými horami. Pri príchode do národného parku Joshua Tree už Pawel krútil hlavou, oči široko dokorán. Pamätám si seba, keď som prvý krát prišiel na to miesto. Nič podobné som pred tým nevidel a silno ma to zasiahlo. Slnkom zaliate údolie, kde skoro až v pravidelných rozostupoch rastú yukky a.k.a. Joshua Trees. Sú tak mementom toho, že všetko živé na púšti, tak ako aj my, čo sa v púšti cítime dobre potrebuje pre život svoj priestor. Medzi yukkami sú rozhádzané veľké, zlatisté, žulové bralá a balvany . Ticho tam je ohlučujúce. Je to miesto do ktorého sa dá zaľúbiť už z fotografie, ale naživo má obrovskú silu. 


Tu sme sa rozhodli začať prvé zámorské climbingbus dobrodružstvo. Bouldering aj lezenie je tu síce krst ohňom, lebo elementy, ktoré vytvárali toto magické miesto, zanechali žulu hrubú a drsnú. Každý pokus aj v tom najľahšom bouldri si tak vždy trošku odkusol z kože. Rozliezli sme sa svedomito v ľahkých bouldroch a Pawel sa potom rovno vydal dobíjať Monkeyclaw za V10 (7C+). Dlhý traverz jaskyňou s finišom za V7. Ja som to mal vylezené už z prvej návštevy Joshua Tree, ale v rámci zvykania si na americkú žulu som si to vyliezol znova. Pawla niekoľko krát po sebe zhodil posledný krok, až ho bolesť donútila zamávať bielou vlajkou a prichádzajúci dážď ukončil náš prvý lezecký deň v Joshua Tree.





Druhý deň začal, tak ako ten prvý skončil, teda dažďom. Na zlé počasie máme našťastie osvedčený liek – sunshine. Je už tradíciou, že ráno začíname prípitkom. Priamo z fľaše a musí mať aspoň 40%. Nie veľa, len tak na jazyk. Teda vlastne každý podľa chuti a potreby, ale ide hlavne o rituál privolávania slnka. 


Slnko sme po mnohopočetnom zopakovaní toho rituálu aj naozaj privolali. Ono sme to nakoniec vlastne poňali ako rozlúčkovú párty za Petrou a keďže sa lúčime na š týždne, tak aj párty musí stáť za to a tak by mala začať už ráno.



 Z karavanu sme sa, už pomerne neskoro poobede, vypotácali veľmi vysmiaty. Rozhodli sme sa vzdať hold Humpimu prelezom Jump Chump V5 a naveľa - naveľa som ho nakoniec aspoň ja znova skočil.




Usúdili sme, že pri momentálnej forme a únave z privolávania slnka bude najlepšie zamieriť do ľahších bouldrov a tak sme sa pozabávali na niektorých ľahších líniách, kde nás už našiel aj zvyšok skupiny. 6 členná skupinka v zložení Humpi Švub, Renča Švubová, Ivo Capko, Jura Grečnár, Pavel Kratochvíl a Lucka Šancová letela do Los Angeles a keďže dvaja climbingbusisti – Pavel a Lucka prestupovali do nášho karavanu, stretali sme sa práve v Joshua Tree. Stretnutie kamarátov sme oslávili rovno prvými americkými steakmi. Ešte večer sme sa však rovno aj znovu rozlúčili, pretože Peťa na druhý deň letela domov z Las Vegas a druhý karavan si chcel pár dní ešte poliezť v Joshua Tree.



Palino sa rozhodol, že chce si tiež chce užiť ešte JT, takže po vysadení Peti na letisku sme v Red Rocks nakoniec liezli len traja. Bolo ale krásne počasie, tak sme sa vyhrievali na slnku v sektoroch Red Spring a Kraft Boulders ako jašterice a poliezli kopec ľahších bouldrov. S Pawlom sme sa zavesili aj do Ultra Violet V8/9 ale dobojoval som to nakoniec iba ja. Lucka si vyliezla niekoľko pekných V0 a V1, ale šetrila sa, lebo klíma v lietadle jej uhnala chorobu. V Red Rocks sa lezie po krásnom ružovom a červenom pieskovci. Je to tu hlavne o lištách, ale aj hranové a oblinové problémy sú tu skvostné. 










Druhý deň sme zamierili už priamo do Národnej rezervácie Red Rocks. Pawel si tam vyliezol krásnu hranu za V5 – Tiger Lili a v druhom sektore – Willow Spring si aj Lucka napriek chorobe vyliezla ďalších pár bouldrov. 


Pawel sa už začal dostávať do poriadnej formy, lebo najprv flashol Getaway V7 a na večer ešte pridal Down the line V8. Na tento výjazd sme zaviedli odmenový systém a každý z nás ma tabuľkou určené obtiažnosti, za ktoré si zaslúži steak alebo burger. U Pawla bola spodná hranica V8 a tak on už mal steak v suchu. 







Po dvoch dňoch sme už boli celkom slušne ulezení, takže nás čakal prvý rest day. V pláne bol presun do Bishopu a keďže pre Lucku aj Pawla je to prvá návšteva juhozápadu USA, treba im tu toho čo najviac ukázať. Rest day sme teda strávili prechádzkami v Death Valley a každým krokom sa nám všetkým trom znovu rozširovali zrenice a žasli sme nad tým koľko farieb a tvarov, dokáže vytvoriť neživá príroda. 










Večerným presunom do Bishopu sme zavŕšili prvú etapu nášho dobrodružstva, ktoré už ďalej budeme prežívať všetci ôsmi spolu.


0 views

© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle