© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle

SubZero 2017


Vždy týždeň pred Vianocami, keď spomeniem, že idem liezť do Švajčiarska som postavený pred dve otázky. Nie také tie vnútorné. Normálne otvorené, od ľudí, čo stretám. Prvá zaznieva od ľudí, čo nelezú, lezú krátko, alebo len indoor: "A to sa dá liezť v takej zime?" a druhá stručná: "Ľady?" od tých čo lezú veľa, ale poznajú nás s Humpim len málo. Áno dá sa liezť a nie, my ideme bouldrovať.


Prvý krát sme takto vyrazili pred 7 rokmi a tá prvá otázka sa nám motala v hlavách tiež. Predsa len,Švajčiarsko, alpská, hornatá krajina, kde sa chodí schladiť v lete. A bouldrovať v zime na starom kontinente sme tiež neboli moc zvyknutý, maximálne tak vyraziť do Španielska na lano... Vtedy to ale zafungovalo a odvtedy sa z toho stala už neoddeliteľná predvianočná tradícia. Postupne si to zdôvodňujeme samozrejme aj inak ako sebecky. Usúdili sme s Humpim, že máme až podpriemerné nadanie na predvianočné prípravy, takže skôr zavadziame ako pomáhame. A nie je nič horšie ako len tak bezradne postávať, prípadne nebodaj posedávať. To vie začať byť až nebezpečné, pokiaľ by sme to robili na dohľad našich pilných polovičiek. Preto sme usúdili, že je lepšie nič nerobiť z dohľadu. A najlepšie to ničnerobenie zaobaliť do toho, že ideme liezť. Lezenie je posvätné, tomu sa nebráni, do toho sa nevŕta. Babám vlastne robíme službu, lebo si odbavíme lezenie, keď oni majú plné ruky iných aktivít. Asi si to len nahovárame, ale s týmto sebaklamom sa odchádza o trošku ľahšie, aj keď málokedy načas.


Už štandardne sme dohodnutí, že vyrážame na obed, nech prídeme v nejakom rozumnom čase a normálne sa po dlhej ceste vyspíme. Prišiel do toho ale firemný večierok a tak je jasné, že odchod najskôr o šiestej podvečer. Nevadí, to by sme sa do polnoci mohli dostať aspoň za Mníchov a doobeda to dotiahnuť až pod bouldre. S Humpim sa poznáme už dlho, takže ho vôbec neprekvapilo, že sme nakoniec vyrazili až pred polnocou. Čo sme zameškali mojim zlým time manažmentom, dobehol som "riťničiacou" výdržou a potiahol na šupu až k Mníchovu, kde sme na pár hodín odpadli do kómy. Nebolo sa vlastne až tak kam ponáhľať, na sobotu hlásili v celom Švajčiarsku sneženie...


Po prebratí sa z kómy a požití nejakej tmavej tekutiny z pumpy, ktorú od ropy odlišovala iba cenovka, sme s troma zlými odbočeniami prešli zaspatým Mníchovom a už nás mohli zastaviť len Švajčiarsky colníci. Tí si nás ale ani nevšimli a tak sme šmykom vstúpili do čoraz belšej Helvétie. Na lezenie to moc nevyzeralo, tak sme prepli naspäť na vianočný mód a rozhodli sa pre návštevu legendy slovenského lezenia, borca, ktorý, a toho sme boli aj svedkami, posunul slovenské lezenie výrazne doprava. Neboj sa, nie je to žiadny nacista, len ten ťažký boulder, čo vyliezol pred pár rokmi v USA je vlastne tak trochu traverz. Zľava doprava. Reč je samozrejme o Marekovi Leitmanovi, ktorý má momentálne plné ruky práce vo vlastnej rybacej reštaurácii v malom švajčiarskom mestečku na brehu Bodensee. S Marečkom sme zaspomínali, dali pár pív a potom nám uvaril skvelú večeru, takže ak budete niekedy v okolí Kreuzlingenu, vrelo odporúčam zastaviť sa na rybu. Ono tých pív s Marečkom som mal nakoniec celkom dosť a zdvorilostná návšteva sa dosť pretiahla, takže zvyšok cesty šoféroval Humpi. Konečná destinácia - Chironico.


Trošku sme šípili, že tie metrové záveje snehu popri ceste asi zázračne nezmiznú v lese kde sú bouldre, ale to nás predsa ešte nikdy neodradilo. Hlavne preto, že keď sa už niekam tralalákaš 1000km, tak proste inú možnosť ako myslieť pozitívne nemáš. Rum je ale všeliek a tak sme sa prvým dňom preplavili ako Piráti z Chironica na zamrznutej vlne...


Rum sme samozrejme dokončili tak sa vstávalo trošku ťažšie s nejakým Ivovým archívom. Aby bolo jasné, nie sme alkoholici, ale v takých podnulových podmienkach treba udržiavať určitú hladinu nemrznúcej zmesi v systéme. S Humpim máme takú tradíciu, že projekty lezieme až na tretí rok, musíme na ne proste dorásť – niekedy silovo, občas technicky, ale väčšinou mentálne. V Boogalage 8B sme si teda len odškrtli povinnú jazdu a druhú návštevu a tak do toho nabudúce budeme musieť ísť výrazne pripravenejší.


Po dvoch dňoch v chironicovskej chladničke sa nám zažiadalo trošku slnka, tak sme zmenili lokál na Cresciano. To je oblasť kde sme za tých 7 rokov SubZero tripov boli snáď len 2 krát a to len na deň. Väčšinou je tam totiž aj napriek pokročilejšiemu zimnému dátumu mega teplo. Cresciano je vo svahu, otočenom presne na juh a tak keď sa tam oprie slnko, je tam aj v januári na kraťasy a tielko. Tento rok sme ale šípili podmienky, lebo vzduch bol poriadne chladný. Zanedbateľnou (v Humpiho prekladovom slovníku „takmer neprekonateľnou“) prekážkou je dlhší prístup poriadne dokopca, keďže Climbing bus sa nezmestí do nízkych a úzkych tunelov na asfaltke čo vedie bližšie pod skaly. Nevadí, aspoň sa trošku zohrejeme. O pol hodinu neskôr sme sa upachtený, spotený a zadýchaný zastavili nadýchnuť sa a to nám bolo osudné. Zazrel som totiž medzi stromami krásny menhir a sprievodca nám prezradil, že po jeho pravej zubatej hrane vedie 7A+. No čo môže byť lepšie na rozlez, no nie? Ukázalo sa, že hocičo iné... Hodinu a pol sme s Humpim bojovali a padali furt z rovnakého miesta, kde nám hrana stále robila nezadržateľné dvere. Humpi to nakoniec vzdal, výrazne zodratý a ja som bojoval ešte ďalších 15 minút. Vyliezol som to nakoniec iba preto, lebo 7A+ proste vyliezť musím hocijaké, vždy a všade. Aspoň moje ego mi to takto stále opakovalo. Pocit hore bol, ako keby som práve vyliezol 8C a keby nám neskončila baterka na gopro, tak by tak ten prelez aj vyzeral, môžem byť rád že po mne nejde švajčiarska kriminálka za znásilnenie krásneho bouldra. Niekedy si ho skúsim vyliezť s väčšou eleganciou... Ako sa dalo čakať tak na hlavný cieľ dňa už veľa síl nezostalo. Do Dreamtimue sme teda dali len zopár platonických pokusov zo stoja a prebrodili sa snehom naspäť do auta.


Ďalší deň sme to asi prehnali so „sanšajnom“, le keď som sa spýtal Humpih, kam ideme, odpoveď bola Cresciano? Dva krát po sebe taká turistika? To sa na neho nepodobá, radšej som nám k rannej káve prihodil každému aj tabletku C vitaminu, keby na neho niečo liezlo. Humpi, že vraj dnes je ten deň, kedy sa idú projekty zatvárať, ja že nedbám a začal som rozmýšľať, ktoré 7A tam mám rozlezené, lebo na viacej som sa moc necítil. Predchádzajúci deň si odkusol z kože aj síl, o sebavedomí ani nevravím. Humpi, ale reku, že Jungle Book. To už som musel pozrieť do hviezdneho kalendára, či sú planéty v správnom postavení, lebo to naozaj vychádzalo na tretí rok skúšania a teda všetky výhovorky bokom. Začalo to ale dobre. Pod bouldrom, kde je ideálne mať aspoň 6 bouldermaiek, 3 už ležali. Menej pozitívne bolo, že s nimi prišli aj dvaja mladí borci, ktorí to tiež skúšali. Škót a Amík. Hneď nás ale prizvali, nech sa pridáme a my sme sa nenechali núkať dvakrát. Obaja sme pretekári, pred publikom sa nám obom lepšie lezie. Alebo možno len radi nasierame ľudí. Ja som si po pár rozohrievacích pokusoch padol z výlezu osemáčkovej verzie zo sedu a Humpi to hneď na to preliezol zo stoja za 7C+. Trošku som si nadával, lebo som tušil aký to bude mať efekt na mlaďasov a moje obavy sa potvrdili. Zbalili sa a odišli. Nečudujem sa im, tiež by som to nesilil, keby sa ledva dotackali dvaja, o pätnásť rokov starší, ufunení bezdomovci a rozliezli sa mi v celodennom projekte. Pre mňa to ale znamenalo, že som ďalší ostrí pokus musel liezť s polovicou matracou. Občas je to blok, občas motivácia, teraz som to našťastie nejako extra nevnímal ani na jednu stranu a aj keď s tepom 220 a kyslíkovým dlhom na celý rok 2018, doliezol som Jungle Book konečne aj zo sedu. S týmto bouldrom mám svoju históriu. V starom sprievodcovi bol uvádzaný ako 8A zo stoja a 8A+ zo sedu a keď som ho zo stoja vtedy vyliezol, dakedy v 2009 tuším, malo to byť moje prvé 8A. Bublina ale rýchlo praskla, našťastie som ich vedy hneď nazbieraj viacero a tak to až tak nebolelo.


Pomaly so si začal zvykať aj na nového Humpiho. Z neho sa stal normálne že turista, lebo aj tretí deň po sebe sme zamierili do Cresciana. Do tretice to už ale bolo po slniečku a za tepla, tak sme mohli tričká žmýkať...


Projekt na ten deň bol pohodový, lebo zatiaľ sme v ňom boli len raz a tak tam nebol, žiadny prelezový tlak. Celkovo sa z toho dňa vykľula poriadna tréningová sešn, kedy sme úvodné silové 2-3 kroky spravili každý aspoň 100 krát. Z prelezu Frank´s Wild Years 8A+ nakoniec ale nič nebolo a tak sme mohli šťastní opustiť projekt na budúci rok. Rozhodli sme sa vyraziť proti noci, aby sme sa vyhli Švajčiarom čo sa vracajú na Vianoce domov do Albánska a Nemcom čo idú sviatkovať do Bulharska, Rumunska, na Slovensko, do Čiech a do Turecka. Proste každoročné predvianočné sťahovanie národov. Cestou sme sa zastavili ešte na kafé u Peti Koreňovej a pokecali so Šimonom Zentkom, ktorý u nej zakotvil a potiahli sme až niekam za Salzburg. Ukázalo sa, že sme sa mali hecnúť a potiahnuť až domov, lebo od rána sme sa vliekli po rakúskej diaľnici a bežná cesta na max 4 hodiny trvala skoro 7. Už sme ale boli v Rakúsku a to znamená dátový euroroaming a uspokojenie virtuálneho sociálnosieťového absťáku. Ďalší rok, kedy sme sa mohli na Vianoce úprimne usmievať, zbavení stresu a vážiac si pohodlie a teplo domova a ľudí okolo seba.



9 views