Nauč sa stáť precízne a na trenie

Updated: Mar 12, 2019



Výber lezečiek už máš za sebou, tréning nôh si už zaradil/a do svojho tréningového okruhu a tak si pripravený/á posunúť sa zas o level ďalej. Ďalším krokom k lepšej technike nôh pri lezení, je naučiť sa stáť precízne a využívať na státie aj samotnú stenu bez stupov, teda stáť „na trenie“.

Ak lezieš veľa na skalách, už si zrejme zistil/a, že nie je jedno ako sa postavíš. Na umelej stene sa ti často môže zdať, že keď máš veľký stup, tak naň môžeš položiť nohu akokoľvek a keďže na umelej stene je 90% stupov veľkých a výrazne vyčnievajúcich od steny, staviaš sa halabala stále. Pritom, od toho, akým spôsobom umiestniš nohu na stup a ako ňou budeš zaberať ovplyvňuje do veľkej miery efektivitu ďalšieho pohybu. Niekedy ti ležérne položenie nohy dokonca môže ďalší pohyb úplne znemožniť, alebo ti môže noha zo stupu šmyknúť pri tom, ako sa o ďalší pohyb pokúsiš. Z predchádzajúceho článku už vieš, že to, aký veľký stup dokážeš ustáť záleží od sily chodidla a hlavne prstov. Byť silný/á a dokázať silu správne využívať, nie je ale to isté. Pokiaľ nedokážeš silu správnym spôsobom „smerovať“, je ti úplne zbytočná. Nečakám, že budeš „smerovať“ silu ako rytier Jedi, ale to, ako prispôsobíš polohu tela nohám a ktorou časťou lezečky budeš na stupe stáť, sa dá naučiť aj mimo sveta Star Wars. Paralela k prstom na rukách opäť dokonalo funguje: na tréningovej doske môžeš vedieť držať centimetrovú lištu v 30tich sériách, ale to neznamená, že ju udržíš ak budeš mať zlú polohu tela pri konkrétnom kroku cez ňu v ceste.


To, že nám je prirodzené nestáť na stupoch úplne na špičkách, ale až za kĺbom, ktorým sa palec napája na chodidlo, je v podstate efektívne z hľadiska využitia sily chodidla, pretože čím bližšie k členku, tým menšia páka. Z hľadiska práce s ťažiskom je to ale presne naopak a toto kritérium má pri zefektívňovaní lezenia prednosť. Ak sa postavím na stred chodidla, prakticky mu znemožním akýkoľvek ďalší pohyb horizontálne aj vertikálne. Toto je jedna z vecí, ktorá najviac ovplyvňuje techniku tvojho lezenia. Technika je totiž celá o práci s ťažiskom, ako efektívne ho dokážeš presúvať a prispôsobovať sa stupom a chytom správnym spôsobom a koľko váhy dokážeš presunúť z rúk na nohy. Ak si obmedzíš pohyb a teda aj možnosti toho, čo s ťažiskom môžeš robiť hneď pri položení nohy na stup, nečuduj sa, že to, čo niekto spraví elegantne a s ľahkosťou, ty musíš prebiť krutou silou (mimochodom o práci s ťažiskom bude samostatná séria článkov a videí).


Ak sa ti stáva, že ti noha často šmykne aj z veľkého stupu, nemusíš hneď hromžiť na lezečky, aj keď výhovorka je to solídna. Aj tou najlacnejšou lezečkou s najmenej kvalitnou gumou sa dá na väčšinu stupov postaviť bez toho, aby sa ti šmykla, ak dokážeš vyvíjať na ten stup dostatočne veľký tlak a hlavne ho vyvíjať správnym smerom a na správne miesto (často to demonštrujem kurzistom v crocsoch...). Tu sa veľa lezcov často dostane do začarovaného kruhu, pretože ak ti raz šmykne noha, tak sa do nej budeš báť druhý krát potlačiť a preniesť na ňu viac váhy a ak na ňu nepotlačíš dostatočne, šmykne ti znova, čo ti dôveru v nohy oslabí ešte viac a už to zase zhybuješ. Ak sa ti toto stáva na veľkých stupoch, budeš mať pravdepodobne problém aj s postavením sa priamo na stenu „na trenie“. Môžeš si myslieť, že naučiť sa stáť „na trenie“ je až pre pokročilých lezcov, prípadne, že ti to je na umelej stene zbytočné, lebo väčšina ciest je postavená tak, že to nepotrebuješ, respektíve, že to dokážeš vyliezť aj bez toho. Z mojej skúsenosti, je ale schopnosť naučiť sa stáť na trenie úplným základom. Ak sa naučíš správne postavenie tela voči stene bez stupov a naučíš sa veriť nohám, keď na „ničom“ nestoja, nebude ti robiť problém ani väčšina stupov. Keď si prišiel/prišla prvý krát na umelú stenu, tvoja prvá cesta bola zrejme v nejakom položenom profile po veľkých chytoch a veľkých stupoch. Ako úvodný kontakt s lezením je to fajn, zážitok máš silný, možno si sa vybál/a a máš dobrý pocit z toho, že si vyliezol/ vyliezla až hore. Ak sa ale rozhodneš venovať sa lezeniu viac, treba upustiť od bežného trendu, kedy zo štvorky v položenom nalezieš do päťky v položenom, po rovnako veľkých chytoch/stupoch akurát ďalej od seba. Takýmto štýlom sa dostaneš časom na šestky, možno sedmičky a tam začne „korčuľovanie“ na menších stupoch a odreté kolená, lakte a bradavky zo zhybovania v platni. Keď sa budeš takto „korčuľovať“ a „tuleniť“ dostatočne dlho a neodradí ťa to od lezenia, tak sa tie nohy postupne naučíš používať lepšie, ale ak tejto téme venuješ trochu času hneď na začiatku, ušetríš si veľa frustrácie, odretých kolien a členkov a hlavne tvoj progres a krivka „učenia“ budú podstatne strmšie, pretože sa nebudeš musieť zdĺhavo dostávať z onoho začarovaného kruhu. Ak už lezieš deviatky a neprestal/a si ešte čítať, tak sa ti zrejme ešte stále veľa a často šmýka zo stupov a teda „návrat ku koreňom“ má zmysel aj pre teba.


Budem to opakovať asi v každom článku, ale keďže toto je hlavný dôvod, prečo som sa rozhodol začať robiť workshopy a písať tieto články, tak mi to nie je vôbec blbé: drvivá väčšina lezcov sa dnes zameriava primárne na to, aby boli silnejší a pod tým pojmom majú zväčša na mysli silu rúk a rozvoj techniky ide stranou. Kým ide o dospelých rekreačných lezcov, budiš, všetci chcú mať veľké bicáky a vyrysované chrbty, berú to ako fitko, alebo ako dobrodružstvo a je im v zásade jedno, že majú síce silu na to, aby liezli desiatky, ale stále dobíjajú osmičky. Ak sa tento trend prenáša na detské krúžky a tréningy, už to nie je úplne v poriadku, ale to je ako s naším školstvom – nie je úplne jasné, kde treba najprv prelomiť ten kruh. Na zmenu nikdy nie je neskoro, ak si ale vybuduješ zlé základy, ťažko sa ich neskôr mení a je dosť možné, že kvôli tomu nikdy nenaplníš svoj lezecký potenciál. Neboj sa preto vrátiť k základom, nech lezieš akúkoľvek úroveň, ak máš pocit, že máš nedostatky v technike, alebo máš pocit, že tvoj spolulezec rieši rovnaké problémy s oveľa väčšou ľahkosťou.

Staršie lezecké generácie sú na tom často oveľa lepšie, čo sa týka techniky nôh a nie je to len preto, že už lezú dlhšie. Všetci totiž začínali na skale a tam sa stáť na trenie a na malých stupoch museli naučiť oveľa skôr vo svojom lezeckom vývoji, ako je tomu dnes na stene. Ak nemáš možnosť, čas, alebo ani chuť chodiť na skaly a frustrovať sa v číselne ľahších cestách ako si zvyknutý/á z umelej steny, začni na tom pracovať cielene už na umeline. Skúšaj liezť po veľkých chytoch ale malých stupoch a cielene sa snaž prenášať čo najviac váhy na nohy. Choď do položených profilov a skúšaj liezť nohami iba na trenie. Skúšaj využívať nerovosti na stene ako sú nepresné spoje preglejky, vyfrézované drážky, odstávajúce štruktúry, alebo dokonca dierky na šróby. Keď tomu cielene venuješ pár „tréningov, nielenže sa naučíš správne stáť, ale začneš si všetky tieto nerovnosti aj viac všímať a začneš ich používať na zľahčenie si lezenia.


Farebné cesty na stene ťa často doslova oberajú o kreatívnosť v lezení a táto kreativita je obzvlášť dôležitá pre techniku nôh a prácu s ťažiskom. Neprijatie diktátu staviteľa a využívanie „povolených“ štruktúr v rámci cesty, alebo bouldra ťa naučí strašne veľa nových pohybov a otvorí ti nové možnosti. Ak ti je vysoko vyložiť nohu na stup, musí ťa hneď napadnúť spraviť si medzikrok na trenie, musíš vedieť, kedy je fajn zapätovať hranu, aby ťa nevykláňalo a ako použiť aj nepatrnú nerovnosť steny, ak ti to môže pomôcť v ťažkom kroku. Toto sú detaily, ktoré ťa dokážu posunúť aj o niekoľko stupňov ako lezca a za oveľa kratší čas, ako hocijaký silový tréning a vytrvalostný tréning. Problém je ten, že máš pocit, že silový a vytrvalostný tréning máš od koho odkukať a cviky vieš pomerne ľahko replikovať (aj keď často nie správne) a nepotrebuješ vedieť ako to funguje, hlavne že to funguje. S tréningom techniky je to zložitejšie, niektoré pohyby nedokážeš odkukať a zopakovať, kým sa nezamyslíš nad tým, ako a prečo vlastne fungujú. Preto aj „technik samouk“ dozrieva oveľa pomalšie ako „samouk zhybátor“.

Teraz to možno vyznieva tak, že si potrebujem prihriať workshopovú polievku. Áno, ale len z časti. Aj za tých 12 hodín na 6 workshopoch pohladíme často iba povrch každej témy a ešte stále sa mi nedarí odovzdať workshopistom, to hlavné, čo by som im rád odovzdal: a teda ako začať samostatne a kriticky rozmýšľať nad lezením, na čo sa zameriavať pri odkukávaní od iných lezcov a ako aj to podrobiť kritike a preosiať to cez sito vlastných skúseností. Navyše, aj ľudia na to musia byť podobne nastavení, musia byť otvorení a ochotní rozmýšľať samostatne a nie len prijímať a memorovať sa informácie. Lezenie je kreatívny proces, ale uväznený vo fyzikálnych zákonoch, ktoré sa treba snažiť pochopiť a najskôr vedome, neskôr automaticky aplikovať.



0 views

© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle